Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

streda 1. augusta 2007

Prezentačné zručnosti alebo ako sa nestanem orátorom

"Petr? Viděli jste se? Tak nám řekněte co se Vám na tom Vašem vystoupení líblo a řekněte jedno doporučení ke zlepšení" - tak a už som vedel, že toto nebude jednoduché.

To bola prvá imrovizovaná prezentácia, na ktorej prípravu som mal až päť celých minút. Pred sebou postavenú menovku s názvom oddelenia a počtom rokov vo firme. Oči ostatných zúčastnených pozerali priamo na mňa a čakali, čo zo mňa vylezie. To som však už sedel na svojom mieste, takže pod nohami som mal relatívne pevnú pôdu.

Iné to však bolo stáť pred nimi. Školiteľ bol evidentne pripravený dokazovať čo sme povedali, ako sme povedali, ako sme sa pri tom tvárili, ako sme gestikulovali a či sme mali pri tom dobrý postoj, pretože toto všetko zachytávala kamera postavená na statíve namierená na toho, kto práve prezentoval. Hm, celkom dobrá metóda dokazovania, len kde by som zobral toľko médií na zachytenie podstatných fragmentov vo svojom živote.

Čo také prezentačné zručnosti môžu obsahovať? No nemyslel som si to, ale veľa, zatiaľ sme tam strávili dva dni a ešte nás jeden časovo odčlenený deň čaká aby sa nám to všetko uležalo v hlavách a aby sme mali dostatočný čas na prípravu "poriadnej" prezentácie. Prakticky som zistil, že vôbec nie je podstatné čo prezentujete, ale ako to prezentujete, takže môžem rozprávať o modrej lentilke a pritom ak ju správne vynesiem nad oblaky, tak je bitva vyhraná. Existujú na to dokonca zásady (nás naučili deväť). V skratke by sa to dalo zhrnúť do pár viet.

Asi takto:
Postava vzpriamená, odev upravený, prvý gombík zapnutý, príchod prirodzene sebavedomý - už Vás vidím ako si toto predstavujete na sebe.
Od začiatku udržovať očný kontakt s publikom - no nie je to jednuduché, keď máte v hlave, že očný kontakt by sa mal nadviazať ešte pred samotným postojom. Apropos, ten postoj tiež nie je jednoduchý. Špičky mierne od seba, päty k sebe, ruky voľne vedľa tela, "päťkoruna do zadku" (ako nám to bolo podané kvôli predstavivosti), telo mierne naklonené dopredu, brada hore a psychicky sa ukotviť do zeme. Toto bolo tiež jedno z cvičení, ktoré sme tam prevádzali, mali sme svoje ťažisko v tomto postoji pocitovo posunúť až tri metre pod zem aby sme boli ukotvení. Rozprávať zaujímavo, zapájať publikum, vnášať do prezentácie príbehy na prebudenie, prípadne im povoliť vzájomné masáže krčnej chrbtice, vytvárať odmlky a úmyselné pauzy, používať úsmev, otvorené gestá rúk a gestá tela, príklady zo života, vyvolať v publiku pocity porozumenia, ale zároveň im vložiť chrobáka do hláv aby mohli premýšľať aj po tom, čo odídete, samozrejme premyslene a veľkolepo, aby si vás pozitívne zapamätali a znova si Vás v budúcnosti žiadali.... Nedá sa tu jednoducho spomenúť všetko ani v skratke.

Uff, na mňa dosť komplikované a asi nie veľmi podstatné. Ale môžem povedať, že za tie dva dni nám ani jednému neklipkali oči, písať sme si ani nemuseli, lebo bolo veľa zaujímavých cvičení, smiali sme sa, podvedome učili a ešte dnes vlastne o tom premýšľam, takže klobúk dolu školiteľovi, toto sa mu naozaj podarilo. Jeho "modrú lentilku" vidím nad oblakmi. Ja však ostanem tam kde som. Takto do výšin radšej lietam so svojimi deťmi...to mi ide fantasticky.