Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

streda 3. októbra 2007

Fragment noci

...vytiahol si stŕpnutú ruku a zozadu sa k nej pritlačil...
Nemôže zaspať bez toho aby sa jej nepozrel do tváre s vášňou. Pobozkal ju na líce, objal okolo pliec a pritlačil si ju k sebe aby cítila jeho teplo. Bolo to pred týždňom, keď sa spoznali. Hovorí sa tomu láska na prvý pohľad. Ani jeden neuhol svojimi očami, povedali si nimi takmer všetko, čo boli v tej chvíli schopní zo seba dostať.

- "Spíš?"
- "Nie, ešte nie. Je mi dobre."
- "Myslíš, že nám to takto vydrží celý život?" Opýtal sa s obavami, pretože strach z toho aby ju stratil mu nedovolil celkom sa uvoľniť aby zaspal.
- "Hlupáčik, to ti teraz neviem povedať, teraz je mi dobre. Prečo sa pýtaš?"
- "Neviem, len mi to tak napadlo. Veľmi ťa mám rád."

Potom to znovu začalo, ostalo celkom ticho. Nástenné hodiny potichu posúvali ručičky vpred. Čas sa spomalil. O chvíľu počul jej pravidelný dych, no spánok ho ešte nebral. Premýšľal. Mal v sebe toľko otázok, na ktoré mu nik nevedel odpovedať a počúvať reči psychológa by zrovna nezniesol. Zatiaľ sa s ňou nevedel tak otvorene rozprávať o svojich problémoch. Zatiaľ len počúval a rozoberali jej život. Jeho ešte nie. Skúsil aspoň držať zatvorené oči, veď možno ho spánok takto nájde.

"Keď som ju spoznal, nevedel som si predstaviť jej nahé telo i keď som sa snažil. Videl som jej dušu, videl som ju celú. Chápal som ju aj keď nič nepovedala. Veľké telepatické zoznámenie. Hm, asi by som to nazval takto." - povedal si v duchu a trhlo mu od samého šťastia kútikom úst do mierneho úsmevu. Bol naozaj šťastný, dokonca by sa dalo povedať, že tak šťastný, že zabúdal na svoje problémy.

Za plotom sa dvíhala dúha, rástla ako z vody. Dážď už pomaly ustával a slnko, ktoré sa predieralo cez mraky začalo páliť. Bolo ale teplo. Jej zmáčané šaty na nej viseli a obopínali jej obrysy tela. Jej oči sa naňho upierali so záujmom a plnými sympatiami. Nedokázal od nej odtrhnúť zrak. A tak sa k sebe blížili a blížili až boli k sebe celkom blízko. Celkom na dotyk. Odrazu zafúkal jemný vánok, čo odnášal lietajúce semienka z púpav a ona sa vzniesla s nimi.
"Počkaj!..." Zakričal za ňou, ale to už letela nad prvým domom, pri ktorom ešte pred chvíľou stáli tvárou v tvár. Sledoval ju kam ju to nieslo a podvedome sa posúval tým smerom, kde ju videl. Stále ju mal na očiach, stále sa mu zdalo, že je pri ňom, že ju drží za ruku, ale bola už tak ďaleko.

Ucítil bolesť, tú známu bolesť, ktorá ho tak sužovala už nespočetne krát. Vedel ako sa s ňou vysporiadať, vedel, čo má robiť. Sadol si na zem, zatlačil si do brucha ruky, silno dýchal a čakal. Lenže tentokrát to bolo neznesiteľné. Slzy sa mu tlačili do očí tak zaťal päste a snažil sa vydržať. Veď to napokon prejde.
"Bože ešte nie, ešte ma neber, videl som ju, ja som ju videl! Bola to moja bohyňa, pre ktorú urobím čokoľvek na tomto svete, len ma prosímťa neber." Bol to však jeho posledný výkrik. Tá bolesť ho prinútila ľahnúť si na zem a s rukou napriamenou za svojou bohyňou vydal zo seba posledný dych. Videl ako tam leží, ruky stále na bruchu založené. Uvedomil si, že bolesť už necíti. Tu zbadal ako sa jeho bohyňa vrátila k nemu, kľakla si nad jeho telo a počúvala či dýcha. Slzami ho celého zmáčala a on sa na to z jeho výšky celkom bezmocne pozeral.
"Nie! Ja som tu!" - snažil sa zakričať z celého hrdla, ale ani jedna hláska z neho nevyšla. Nedokázal si pripustiť to, k čomu ho viedli tieto indície. Len tam tak zúfalo visel vo vzduchu a nevedel sa ani len pohnúť. "Poď už..." - volal na neho akýsy jemný hlas. "Poď. Tadiaľto. No poď" .... a ..... odišiel.