Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

piatok 9. mája 2008

Rybičky, škrečky a pes

- "Tatííí ja chcééém rybičkýýýý. Vikinka ich má, prosííím."
- "Rybičky?"
- "Áno. Tati prosííím." - nástojčivo prosila moja dcéra.
- "A budeš ich každý deň kŕmiť?" 
- "Áno, jasné. Tati prosím." - pozerala na mňa svojím prosebným pohľadom a už som vedel, že tejto prosbe neodolám.
- "No dobre, cez víkend kúpime akvárko a nejaké tie rybičky." - a spomenul som si na svoje mladé časy ako som chcel aby sme mali rybičky doma aj my.

Utekala hneď za maminou:
- "Mamííí, budeme mať rybičkýýýý!" A na spýtavý pohľad mojej ženy som odpovedal mojím rezignovaným pohľadom.

A tak sme sa vybrali do mesta kúpiť menšie akvárium. Svojou netrpezlivosťou nás opantávala každý deň, darmo som jej vysvetľoval, že akvárium potrebuje nejakú dobu pripravené stáť, aby sme im pripravili príjemný domov. Keď sme konečne kúpili rybičky, oči jej žiarili ako hviezdy za jasnej letnej noci, denne ich chodila okukávať, vyťukávať im na sklo, dokonca ich aj kŕmila a pomáhala mi s čistením tak ako sľúbila. Keď nejaká skapala, ľutovala ju, slzy potláčala a možno si aj tajne poplakala.

Čas utekal a ako to už býva, starostlivosť o rybičky prischla mne. Vďaka tomuto to boli v jej očiach len "moje" rybičky:

- "Tatí, nemohla by som mať svoje rybičky?"
- "Prečo?! Veď máš, nie?"
- "Ale tie sú predsa tvoje!"
- "Moje? Ale veď ja som ich nechcel, kupovali sme ich kvôli tebe. Si zabudla?"
- "No dobre, ale tie sú na chodbe a ja by som ich chcela mať vo svojej izbe."
- "No veď si ich zober, vieš, že tam ich nemáš kam dať..."
- "Hmmmm"

Na jej nástojčivosť a moju neodolnosť voči jej prosebným očiam a sľubom mala na písacom stole maličké akvárko, kde chovala gupky. Keď toto videl syn, hneď chcel aj on. Veď prečo nie? Dokonca aj mladé gupkáčiky mali, lenže...

...jedného dňa zistila, že rybičky sú len na okrasu a nedá sa s nimi hrať.

- "Ako hrať? To ich chceš chodiť venčiť? Ale len keď prší, moja, dobre?"
- "Ale tati, nerob si srandu, rybičky sa predsa nevenčia."
- "A čo by si teda chcela?" - zvedavý čo mi asi tak povie, i keď som jej túžbu už poznal.
- "Malinkého psíka."
- "Psíka? Nie, psa do bytu nie, ale keď raz budeme bývať v dome, tam ho mať môžete." - povedal som to neodbytne a doargumentoval som to informáciou o venčení.
- "A škrečka by sme nemohli mať? S ním sa dá aj hrať." - no a je to tu. Skúšala. Presne tento scenár som už videl, lenže to som bol v jej úlohe ja. Prosil som a prosil.

A dopadlo to rovnako. Znovu ma ukecala, ale tentokrát som povedal, že sa oňho nebudem starať ja, ako sa teraz starám o rybičky, lebo na ne zabúdajú. Nik iný nevie toľko splniť ako ona v tej chvíli nasľubovala. Pribudla nám teda klietka so škrečkom džungarským. Tri akvárka a ešte škrečok v malom byte. No paráda.

Starali sa pekne a keď zabudla, stačilo pripomenúť, prípadne aj pohroziť, že ho dáme preč a zafungovalo. Mal sa ako v bavlnke.

Jedného dňa sa však začal triasť a pískať. Aj na veterinu žena volala, lenže to ja som už vedel, že niet pomoci. Aj my sme mali ako deti škrečkov, aj rodinku sme vychovali, vedel som teda, že to príde, veď mal už tri roky, otázka bola ako sa s tým vysporiada to moje dieťa. To už predsa nie je akvarijná rybka.

Trápil sa chudák a trápila sa aj dcéra. Plakala a bolo jej ho ľúto. Veď ho mala rada. Venčila ho vonku na trávičke, nosila ho na rukách, kamarátky, ktoré také nemali, ju obdivovali a on zrazu odišiel?

- "Mami, fňuk, a kam teraz pôjde, fňuk?"
- "Do nebíčka, moja, tam mu bude dobre."
- "Aha a nekúpime si nového?"
- "Uvidíme" - a objala ju, aby lepšie znášala to, čo ju v budúcnosti určite pár krát ešte stretne.

Škrečok roborovský jej bol pri výbere milenejší, malý, chutný a krásne sfarbený. Bol však veľmi rýchly, takže pri čistení sme ho naháňali po klietke spolu s ňou. Keď si však zvykol, bolo možné sa s ním hrať v dlaniach, čo bolo samozrejme uspokojenie a ako záplata na jej užialené srdiečko to fungovalo celkom dobre. Bola šťastná.

Dávnejšie sme sa presťahovali do domu. Viem, že sľub musím splniť a aj ho splním. Deti sú trpezlivé a čakajú kým bude postavený plot. Náš malý škrečok roborovský však s nami prežil svoje a prišla znovu ďalšia skúška pre moju dcéru. Predvčerom. Bol už bez energie niekoľko dní a to bola pre mňa jasná indícia.

Prišiel som z práce a na záhrade som našiel kúsky, do zeme postrkaných dosiek, ktoré tvorili malú ohrádku. Boli na ňom nápisy ako:  
"Nešľapať, nepolievať, netrúsiť, nehádzať kamene, nejesť nad ním, nehrať sa, neupratovať" (dala ich tam požehnane) a z vnútornej strany "RIP", "Môj škrečok, mám ťa hrozne, hrozne rada", "A stále sa volá Miško". V tej ohrádke bola vykopaná jama v tvare srdiečka.

Môj pragmatický pohľad bol asi iný ako mala ona, pretože na tom mieste, kde vykopala jamu som mal v pláne položiť dlažbu. No nič, dlažba bude musieť počkať, kým aspoň trochu zabudne, alebo bude akceptovať fakt, že môžeme s tým hrobom niečo robiť.

Stratil som sa na chvíľu v garáži a z kúska laty som vyrezal kríž. Nálada bola veľmi posmutnelá, už si to ale odplakala kým som prišiel domov. Na kríž napísala:

"Škrečok Miško"

- "Bude mu dobre, teraz sa stretne s tým škrečkom čo sme mali a budú si rozprávať ako sa u nás bývalo." - povedal som jej na rozveselenie. Usmiala sa, ešte jeden pohľad venovala jeho hrobu a utekala sa s kamarátkami hrať.

Až mi tak smutno prišlo. A to ešte nemáme psa, ktorý by bol prakticky v "domácej faune" na cestu do neba ďalším v poradí.