Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

štvrtok 24. júla 2008

Ako sme sa boli so susedmi zoznámili

"Niekto nám chodí po pozemku" - hovorím žene v jedno nedeľné popoludnie, keď sme tak vegetili v obývačke a snažili sa stráviť práve zjedený obed. Ono ani nebolo prekážky (teda okrem tej morálnej), prečo by tam niekto nemohol ísť, plot tam totiž žiaden nestál. Zaostril som aby som identifikoval "intrúderov", ale vo všetkej slušnosti ani jednou ich stopou nebol náš pozemok poškvrnený.

Balancovali po 15 centimetrov úzkom múriku. Aké obdivuhodné! O chvíľu nám párik klope na terasové dvere.
"Dobrý deň, môžeme sa opýtať ako sa Vám tu býva?" - vôbec sme touto otázkou neboli zaskočení, pretože v našom okolí ešte neboli všetky domy obývané. Navyše dom vedľa nás ešte predaný nebol, takže na pohyb okolo domu sme zvyknutí boli.

"Ale fajn sa nám býva. Ešte nie sme celkom zabývaní, ale veď nech sa páči, poďte ďalej." - dozvedeli sme sa, že majú záujem kúpiť ten dom vedľa, tak sme im spravili prirodzenú exkurziu. Veď zvedavcov, známych, či neznámych tu už bolo. Keď odišli, mali sme v sebe zvláštny pocit. Príjemný, samozrejme. Veľmi milí a sympatickí ľudia, povedali sme si a aj keď sme ich v duchu porovnávali s ostatnými záujemcami o vedľajšiu nehnuteľnosť, nevenovali sme tomu pozornosti viac ako spomienke na príjemne strávenú chvíľu dňa.

Asi o dva mesiace som sa vrátil z práce a vidím toho pána stáť pred domom. Mimochodom veľmi vysoký, takže si ho nebolo možné nepovšimnúť.

"Á, dobrý, tak predsa ste sa rozhodli, že idete kupovať?" - nahodil som tónom, že ho rád znovu vidím.
"My sme ho už kúpili, čakáme na papiere." - prekvapil ma vehementnou odpoveďou.
Do piatich minút sme boli potykaní a mali sme rozobrané predstavy okolo plotu, závady domu a mnoho iných vecí a nápadov. Takto to veru nešlo ani keď som spoznával ľudí na škole. Viete, poznáte to, taká tá konverzácia aby nebolo ticho. Tu však nebolo priestoru na ticho.

Už na druhej návšteve sme sa smiali sami zo seba, pretože predstavy okolo zariadenia interíéru domu sa nám prakticky zhodovali. Dokonca i to suši milujú ako my. Aké prekvapivé! Kto nám ich sem vlastne poslal? Osud? Čo už vín sme spolu popili.... A keď hľadáme dcéru, tak ideme naisto, je tam a cíti sa veľmi dobre, rovnako ako tá ich, keď sa s našou hrajú u nás. Aj ony si padli do oka.

Prečo toto vlastne píšem? Pre vyjadrenoe dobrého pocitu. Keď som tak čítal na rôznych portáloch a fórach, alebo počul zo svojho okolia ako sa poniektorí ľudia vedia zo svojimi susedmi pre kraviny do krvi pohádať, tak som vlastne šťastný, že máme takýchto susedov. A to máme jednu spoločnú stenu, pretože sme v dvojdome. Už sme spolu postavili plot a ideme ďalej. Naše ženy si z nás robia srandu, vraj sme si sadli ako "riť na šerbel" No ale povedzte, nie je to vlastne šťastie? Veď tu nebývame týždeň ako niekde na dovolenke, ale dá sa prakticky povedať, že je to na život. A nie o život.

Prajem Vám dobrých susedov...