Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 5. júna 2012

"Mind the step"

Všetko je tu pre mňa nové. Sedadlá sú nové, cez okná vidím celkom iný svet, zvykám si, ale stále to nejde. Som netušil, že jeden prestup može viesť k celkom inému pohľadu na život... tak teda ešte jeden článok na tému vlak profesného života, alebo List pre cestujúcich v pôvodnom vlaku.

V mojom vlaku už nedostanem červený dáždnik na šedý dážď pod modrou oblohou.
Re-branding veľmo nehrozí. Vyzerá to tak, že roky si udržal svoj modrý lak a vždy ho len premaľujú tou istou farbou. Nech pôsobí inovatívne, tak to vraj má byť.

Silno sa nakláňam k pocitu, že v časoch, keď som sedel vo vlaku pod červeným dáždnikom mi bolo dobre. Môžem zatiaľ tvrdiť, že lepšie. Podstatne lepšie. Ťažko sa zvyká na nové po toľkých rokoch. Poznal som každé kupé i cestujúcich v ňom. Každú skrutku, každé prepojenie vagónov i technicky zabezpečených sedadiel.
Oni zase nepoznali ako to fungovalo v strojovni, či ako to vyzeralo v technickom vagóne, kde bolo kopec, pre nich nezrozumiteľných čiernych, žltých, modrých, zelených, ale i iných káblikov a keď všetko fungovalo ako malo, ani nevedeli, že sme tam.
No potom to prišlo. Kopec vagónov postupne odpojili a mne neostalo nič iné ako zhodnotiť, že zajtra bude inak. Nechtiac odpojený, nechtiac prinútený k zmene.

A potom, stojac na neznámom nástupisku, som im zamával...
Ostalo už len popriať Šťastnú cestu. Im i sebe...

Dnes som tu. Veziem sa celkom iným smerom, s novým vybavením a pod inou značkou a rovnako ako cestujúci v pôvodnom vlaku netušili, ani ja netuším ako to tu funguje. Ale učím sa. Káblikov je tu hádam aj tisícnásobne viac, majú celkom inú farbu a vôbec, všetko je iné. Plieska so mnou nostalgia ako vidno, ale už to neviem vrátiť, nedá sa a ako sa vraví, nie je dobré vstupovať dva krát do tej istej rieky. Ktovie? Možno ma raz "alumni" donstanú.

Z času na čas si stiahnem okno a zamávam dozadu a priznám sa, často bez úsmevu a clivo. Ten môj starý vlak je hrdzavejší ako bol, než som ho opustil a vidím, že je zase o kúsok kratší. Už neviem, čo sa tam deje, neviem ani kam má namierené, ale aspoň jedno viem - mám tam priateľov. Pre nich mám úsmevov v zálohe ešte dosť.

Priatelia, keď stojíte, držte sa a keď budete vystupovať mám len jednu malú radu: "Mind the step!"