Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

piatok 6. júla 2012

Stanovačka á la Ydykseb - jubilejná

Takto pred desiatimi rokmi sme traja ženatí chlapi nechali svoje manželky doma samé nech si oddýchnu a pobalili sme svoje štyri trojročné deti na jednu noc ukázať im čaro stanovania. To sme ešte netušili, že z toho bude každoročná víkendová tradícia.

Presne ako z obľúbeného filmu "S Tebou mě baví svět." Dve skvelé noci a dva a pol skvelého dňa v roku si deti užívajú svojich otcov, tatkov - čoby kamarátov a samozrejme aj svojich kamarátov. Tie ich rozžiarené oči za to vskutku stoja...


(inšpirácia z filmu)
Rada pre ockov:
"A hlavně si pamatujte: Lepší drobné ústupky než vážné komplikace."

Rada pre mamičky:
"Jestli si chceš udržet duševní rovnováhu, tak nesmíš myslet na to, co se tam ten víkend děje."

Každý ročník bol niečím jedinečným, niečím nezabudniteľným. Je to krásny pocit, keď veziete svoje unavené deti domov a oni sa zaspávajúc na zadných sedadlách auta pýtajú - "Tati, kedy bude ďalšia stanovačka?"

Keďže sme stanovačku plánovali vždy na leto počas školských prázdnin a hlavne letných rodinných dovoleniek, bolo často obtiažne dohodnúť ten správny termín, no napriek tomu si myslím, že početnosť zúčastnených bola prinajmenšom fantastická.
Veď posúďte sami....

Malá bilancia účastí:
Ročník prvý (2003) - Oteckov: 3 Detí: 4
Ročník druhý (2004) - Oteckov: 8 Detí: 11
Ročník tretí (2005) - Oteckov: 7 Detí: 11
Ročník štvrtý (2006) - Oteckov: 5 Detí: 9
Ročník piaty (2007) - Oteckov: 7 Detí: 12
Ročník šiesty (2008) - Oteckov: 11 Detí: 18
Ročník siedmy (2009) - Oteckov: 10 Detí: 15
Ročník ôsmy (2010) - Oteckov: 4 Detí: 5
Ročník deviaty (2011) - Oteckov: 9 Detí: 16
Ročník desiaty (2012) - Oteckov: 11 Detí: 22

A čo bolo, je a bude na programe?

Voľnosť, sloboda a vlastná zodpovednosť detí, teda nič plánované. Úplne normálna stanovačka. Utužovanie vzťahu dieťa vs otec. Dôvera v deti a samozrejme i tá vzájomná!

Ich správanie je celkom iné ako doma, prekvapujú svojou "detskou dospelosťou" keď si sami organizujú deň. Čoby deň! Aj nás dospelákov organizujú! A my sa necháme a to sa im páči. Všetko sa riadi v ich duchu.

Žiadne zákazy, len také, ktoré súvisia s bezpečnosťou detí, žiadne slzy a len samé rehoty. A samozrejme únava. Žiadne obmedzenia v pohybe, ani v jedle, či zábave. Sami predsa vedia čo chcú, ako to chcú a kedy to chcú, tak ich teda podporujeme a kútikom oka ticho sledujeme. A preto len na víkend. Veď s takýmto spôsobom stravovania, povedzme týždeň,  by sa im hádam aj brušká "pokazili".

Oteckovia sú tam vlastne ako sponzori a rozptyľovači, alebo častokrát ako terč zábavy a posmeškov. A komu to vadí? Nám nie.

Podmienky pre účasť dieťaťa sú prosté:
Dolná veková hranica neexistuje:
Bez plienok a bez nočníku by mali vedieť povedať všetko, čo chcú, kúpiť si sami zmrzlinu, či vypýtať si jedlo a pozor...... mali by byť dostatočne silné aby dokázali priniesť pollitrák piva tak, aby nerozliali. ;o))

Horná veková hranica neexistuje:
Rátame s tým, že adolescent so svojím otcom na stanovačku asi nepôjde. A keď, tak nech ide. Môže sa však stať, že po tomto období naše dieťa zatúži už ako dospelé vyraziť s otcom na stanovačku. Ako tomu bolo napríklad tento ročník. Ako som spomínal, nech idú, keď chcú, no nie?

Rozhodne takýto "ťah" doporučujem. Spoznáte vlastné deti z celkom inej strany a zároveň máte s nimi veľké tajomstvá. Totiž, nič z toho, čo sa tam deje, nesmú doma vyzradiť (samozrejme, že vyzdradia, ale je to zábava ich pri tom pozorovať ako sa potmehúdsky tvária).

Tento jubilejný ročník bol parádnický. Čo do kvality i kvantity. Dali sme nám všetkým vyrobiť reflexné tričká, šampanské so špeciálnou etiketou i poďakovaním na zadnej strane, ale aj odznaky na pamiatku. Ako kedysi za čias pionierskych táborov. S identifikáciou našej skupiny sme preto veru problém nemali. Ani na pláži, ani v kepme. Relfexná zelená farba tričiek bol veru dobrý nápad.

Uvidíme, čo nám prinesú ďalšie, verím, že skvelé ročníky. Určite sa neoplatí teraz zastavovať, keď sme tak krásne rozbehnutí. Veď dozadu sa môžeme obzrieť kedykoľvek, fotodokumentácie je dosť, dokonca aj denníky, čo sme kedy robili a verte, nejedna slza šťastia pri tejto nostalgii - aké boli deti malé a ako rýchlo nám vyrástli - sa v oku neudrží.

Howgh