Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 2. apríla 2013

Keď "TO" príde do puberty...

Bolo to už dávno, keď naše deti ešte len spoznávali svet, no môj vtedajší kolega, perfektný človek (zdravím Ťa Ľuboš), mi na základe svojej skúsenosti so svojou dcérou povedal toto: "Peťo, mať deti je super vec. Ale len tak do jedenásť rokov, kým to príde do puberty. Potom to treba zabiť a začať odznovu."...

Priznám sa, vtedy mi to naozaj pripadalo ako dobrý vtip pri pive, no dnes už viem, že to vtip nebol. Samozrejme nikto nikoho nejde rovno "killovať", ale metaforicky poňatá informácia nesie v sebe viac pravdy, než na akú sama poukazuje. A je jasné, že sa to nedá pochopiť, pokým to človek nezažije na vlastnej koži. Ako mnoho iných vecí. Že áno?

Tie naše malé, milé stvorenia k zjedeniu, keď sme pre nich boli výsostnou autoritou, šoférmi ich vlastných krokov, ich mantinely, jednoducho ich všetko, sa akosi zväčšili. Ruky sa im predĺžili, nohy tiež.... v oblečení, ktoré vtedy na sebe nosili ostal význam nostalgie len pre nás. V hlavách im začial niekto upratovať a formovať z nich akési celkom iné bytosti, než aké sme priviedli na svet. Keby nemali tie isté oči, ktoré ich vždy prezradia, tak pochybnosť, či sú to tie isté osoby, je celkom namieste.

"Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko" - tu platí dokonale. Ich ohybnosť je už akosi v rozpore s ich osobnosťou. Už nemáme vždy pravdu. Sú predsa múdrejšie ako my a vždy nás o tom budú presviedčať. A keď to nepochopíme, tak sme tí najhorší rodičia. A nie sme IN, sme sa dozvedeli. Svet sa však točí len okolo nich. Z toho ich sveta nás postupne vytláčajú ako zubnú pastu pri rannej hygiene a mám pocit, že je pre nich ľahšie prísť, keď niečo potrebujú ako sa len tak "pomaznať". Nám rodičom to chýba a im to bude tiež, ale až omnoho neskôr, keď to pochopia. "Ježiši mamííí, si trápna" - sú napríklad slová, ktoré bolia, aj keď to statočne nedávame najavo.

Marek Eben túto ich fázu v podstate pekne zhrnul. Puberta je na to, aby sme poľavili z tej neskonalej a nezištnej lásky k svojim deťom, čím sa vlastne chránime pred bolesťou, ktorá nás ich odchodom z domu čaká.

Citát od Marka Ebena

"Možná, že puberta je jeden z nástrojů, jak příroda pečuje o lidský rod, aby nevyhynul.

Protože člověk by asi nikdy dobrovolně neopustil to bezpečí vlastní rodiny, kde je o něj postaráno milujícími rodiči a rodiče by asi těžko přenesli přes srdce, že to rozkošné a bezproblémové dítě najednou odchází.

Ale pak přijde spásná puberta a z toho rozkošného dítěte se stane nesnesitelný jedinec, který opovrhuje svými rodiči, jejich hudbou, jejich oblečením, jejich životním stylem, takže nakonec jednou, když praští dveřmi a odejde, rodiče to jakž takž přežijí.

A co je zajímavé, že hned venku na toho nesnesitelného jedince čeká jiný nesnesitelný jedinec, ovšem opačného pohlaví, který také před chvílí někde praštil dveřmi a ti dva nesnesitelní pocítí k sobě tak neuvěřitelnou náklonnost, že spojí své životy a stanou se z nich ti báječní milující rodiče, od kterých by žádné dítě neodešlo, nebýt puberty.

Je to podle mě velmi rozumné, a co příroda dělá, dobře dělá."

Zabiť "to" a začať odznovu? Treba asi zabiť očakávania a začať odznova budovať vlastný postoj k nim tak, aby sme to s nimi v radosti prežili. A samozrejme vice versa. Nemať vždy pravdu, ale primäť ich k tomu, že na našu pravdu prídu celkom sami a s pocitom, že to bol ich nápad. Veď sami sú zmätení a možno viac ako my, no my sme tu pre nich, aby sme im boli oporou.
Nezabíjať, učiť sa! :o))