Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

pondelok 22. apríla 2013

Vetry na ulici

... a zajtra prídi k nám. Povedala mu na rande, keď sa lúčili. Naskočil do autobusu a ešte z okna jej zamával tešiac sa, že ju zajtra znovu uvidí. Bol rád, že budú u nej doma. Vonku sa naháňali vetry - po ulici, medzi domami, ale nakúkali aj do autobusu. Chlad sa cez oblečenie drzo dotýkal nahej pokožky. Až striasalo.

... a prišiel. Sedeli v izbe a rozprávajúc sa pozoroval ako ho sem tam pichlo pri srdci. Hovorí si v duchu, že ju tak ľúbi, až ho pri srdci pichá. Unesený sám sebou ako to pichanie pekne poriešil, sa jej venoval celým svojím ja až do chvíle, ked ho chytili kŕče v oblasti dutiny brušnej. Až ho oblial pot, no nedal na sebe nič znať a tváril sa, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku.

Jeho úsmev však postupne upadal až nakoniec priznal, že musí odísť. Necítil sa odrazu dobre. Pichanie pri srdci bolo intenzívnejšie a sila kŕčov sa akosi sama od seba umocňovala. Zľakol sa.
"Prepáč, ale je mi akosi divne, budem musieť ísť domov." - nakoniec odhodlane a rázne, ale s ľútosťou v hlase povedal. Ešte stále nechápal presnú príčinu svojho stavu. Možno tušil. Vedel však, že musí odísť.

Z okna svojej izby mu ešte zamávala takým tým zamilovaným pohľadom. Bolo jej ho ľúto. Keďže za tú dobu, čo sa s ňou stretával, poznal akou frekvenciou mu chodila "emhádečka". Pozrel na hodinky a za rohom sa rozbehol na zastávku. Veď tam bude autobus už o chvíľu. Odrazu sa to stalo...

Zmes 59 % dusíku, 21 % vodíku, 9 % oxidu uhličitého, 7 % metanu a 4 % kyslíku sa každým dopadom jeho nohy na rozbitý chodník z neho vyrútila rýchlosťou 3 metre za sekundu, až sa obzeral okolo seba, či ho niekto nepočul. Tá horľavá, sírou zapáchajúca zmes akoby ignorovala jeho pocity a stav hanby, rútila sa, potvora, z neho von každým dopadom nohy. Nespočetne krát a v pravidelnom intervale ako takt metronómu. Po pol minúte to, chválabohu, prestalo - asi toľko trval jeho zrýchlený posun.

Autobus stihol, no mal pocit, že každý v autobuse o tom, čo sa mu teraz stalo, vedel. Uvedomil si však, že ho už nič nebolí, nepichá, no vrátiť sa už nechcel.
Veď aj zajtra je deň.

"Tej fazuľovej polievky som mal zjesť menej" - pomyslel si v duchu so zaťatými zubami a zaprisahal sa, že pred rande si v budúcnosti na žiadnych strukovinách radšej nepochutí.

Ale čo, hlavne nech sme zdraví. :o))