Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

pondelok 26. augusta 2013

Spomienka na Spartakiádu 1985 - tú poslednú

Je to už skutočne dávno, ale keď si na tie chvíle, keď som mal na sebe oblečené červené trenírky s bielym lemovaním, bielym tričkom s červeným lemovaním a červené tenisky s bielymi šnúrkami (aká to nápaditá kombinácia farieb, že?), len ponožky boli čisto biele (ale len chvíľu) a predvádzal nacvičenú zostavu s lanami priamo na Strahove s tisíckami (10368) rovnako oblečenými chalanmi v mojom veku. Akoby to bolo len včera. Naťahovali sme sa s deväťmetrovými lanami, zakončené karabínami s kovoými krúžkami. Také už nezažijem. Ani ako účastník a ani ako divák. Bola to skvelá atmosféra. Naše vystúpenie trvalo 13 minút a 23 sekúnd. Skúšky a vystúpenia vtedy zhliadlo 1 206 000 divákov. A nám hovorili "kategória starší žiaci."...

"Tí, čo nacvičujete Spartakiádu, sa prosím presuňte po druhej hodine do telocvične." - povedala nám hrdo naša triedna súdružka učiteľka. Bola rada, že aj z jej triedy bolo zopár žiakov vybraných na tak obrovskú, národne uznávanú reprezentačnú masovku. A my sme sa samozrejme tešili, že z ďalšieho vyučovania sa v ten deň ulejeme.

Nalepené značky na parketách v telocvični boli oporné body - náš dočasný domov - dalo by sa povedať - okolo ktorých sme krúžili ako cvičené opice.
"Jano, tú ruku dávaj vyššie! A Andrej, to lano musí byť napnuté, inak sa, chlapci, na Strahov nedostanete! Musí to byť presné, veď už pozajtra máte krajskú výberovku na Interi." - rázne, ale i motivačne nás poučoval náš súdruh učiteľ - telocvikár.

Ten "kraj" sme dali. Ako všetko doposiaľ. "Kokso, my ideme na Strahoooov! Do Prahyyy!" - tešili sme sa spoločne, pretože tie hodiny driny a prejdené výberové kolá neboli napokon zbytočné.  Tá hlavná radosť ale nebola z toho, že by sme mali niečo reprezentovať, na to sme boli ešte malí aby sme to chápali, ale to voľno, keď sa nemusíme zúčastniť povinných aktivít školy. Ajááj. A všetko sme mali ospravedlnené. Mali sme tú česť.

"Jižní ovoce v PéVéCé!" - vykrikovali pouliční predavači v okolí Strahova, predávajúc džús v jogurtovom kelímku. A nás fascinoval suchý ľad, ktorý im dymil z bedničiek. Tie mali na sebe rôzne povešané. Vtedy som zistil, že ľad môže neskutočne v dlani páliť. Ale nie vlastnou skúsenosťou, nechal som sa radšej poučiť na chybe iných.

Po tvrdých nácvikoch aj v skorých ranných hodinách priamo na pľaci i nepohodlnom masovom spaní v telocvični, prišla 28.Júna 1985 poobede ostrá. Pamätám sa ako to v našom tíme vrelo. Na našich tvárach bolo vidieť hrdinsky zakrývaný strach, pretože nám bolo minimálne x-krát prízvukované, aby sme to nepokašľali. Rozbehli sme sa na plechové značky, osadené na pieskovej ploche štadióna a čakali sme.  Na hudbu a na povel. Pohyb mal začať na pokyn nejakého papaláša, ktorého mávnutie rukou bolo kľúčové. Nuž, možno nemal hudobný sluch, alebo bol možno tiež v strese, či inak indisponovaný, ale mávol keď nemal. A národný trapas priamo na Strahove bol na svete. Opakované mávnutie už bolo správne a my sme si s úsmevom odcvičili nadrilovanú zostavu. Vystúpenie 30. Júna 1985, taktiež poobede, už bolo pohodovejšie, čo sa stresu týkalo a napodiv aj so správnym mávnutím. Ale aj tak bolo fajn, mať to za sebou.

Vonku sme sa potom míňali s ostatnými cvičencami, no pre nás chlapcov boli pochopiteľne najzaujímavešie "Poupata" - staršie žiačky - ako ich všetci volali vďaka skladbe od Michala Davida, na ktorú cvičili. Ten, kto od niektorej dostal čelenku - súčasť ich úboru - bol hrdina, teda aspoň sa tak tváril a tajne sme mu závideli. Nuž čo ti poviem, chlapci v rozpuku. A pučali sme aj vtedy, keď dorastenky prijímali, ale i rozdávali podpisy priamo na svoje telo. Len tak, fixkou. Na dres - nedres. Žiaden kúsok tela nebol tabu. Uff.

Po nejakom čase vyšla obrázková kniha. Aj keď som si tam našiel len hlavu o veľkosti tak 2x2 milimetre v dave - keď sme opúšťali po vystúpení Strahov (viď obr. vyššie) - aj tak je to silné memento z minulosti. Listujúc týmito stránkami som bol znova malým chlapcom, ktorý prežíva to napätie, ktoré vtedy v celej republike touto megaakciou zvanou Československá spartakíáda 1985 vládlo.
A vlastne som rád, že som na tom Strahove vtedy bol...