Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

piatok 15. novembra 2013

RV - K-19

K-19 bola prvá sovietska ponorka s jadrovým pohonom, ktorá bola vyzbrojená balistickými raketami. Volali ju "widowmaker" - čo v preklade znamená "Vyrábač vdov". Príbeh o tejto ponorke bol sfilmovaný podľa scenáristu menom Christopher Kyle a režiséra menom Kathryn Bigelow.  V hlavnej úlohe hral Harrison Ford. Viac o filme tu.

Táto ponorka bola postavená ako protiváha americkej ponorky USS George Washington (SSBN-598). Jej služba ale mala veľmi odlišný priebeh.

Už pri krstení trupu 8. Apríla 1959 sa nerozbila fľaša so šampanským, čo je už  odjakživa považované za zlé znamenie. V priebehu služby sa to, žiaľ, potvrdilo. Nehody prenasledovali posádku nešťastnej ponorky po celú dobu ich služby.

Najznámejšia je havária reaktoru 4. Júla 1961, ktorá sa stala námetom pre vyššie spomenutý hollywoodsky kasový trhák. Po tejto udalosti posádka ponorky K-19 pokrstila ponorku výstižnou prezývkou - Hirošima.

O druhej tragédii, ktorá sa stala 24. Februára 1972 sa prakticky ani nevie. V ten deň vypukol v strojovni intenzívny požiar, ktorý bol spôsobený priesakom hydraulickej kvapaliny na rozpálené filtre. Nehoda, žiaľ, stála životy 25 námorníkov, ktorí ostali uväznení v troch úsekoch, kde sa požiar rozšíril. Dalších 15 námorníkov bolo nezvestných. Ponorka sa preto musela vynoriť.

Boj o jej záchranu pokračoval aj na hladine. Vonku zúrilo búrlivé počasie s desaťmetrovými vlnami. Napriek divokej búrke sa námorníkom z hladinových jednotiek postupne podarilo evakuovať členov posádky ponorky. V zadnom torpédovom úseku však ešte ostalo uväznených 12 mužov, ku ktorým sa nebolo možné dostať. Vždy, keď záchranári otvorili vodotesné dvere do vypálených úsekov, hydraulická kapalina začala znovu horieť a dozadu sa preto nedalo vôbec prejsť.

Kvôli silnému vlnobitiu nebolo možné zapojiť ponorku do vleku. Mužom v torpédovom úseku dochádzal postupne kyslík, voda, potraviny a nakoniec i nádej na záchranu.
Vyprostiť sa ich podarilo až po dlhých 24 dňoch, ktoré tam strávili v tme, v tesnom priestore s vydýchaným vzduchom, bez potravín a pitnej vody. Počet obetí sa vyšplhal na 28.


Napriek týmto smutným správam z minulosti som aj dnes musel jesť.

Raňajky:
Dva banány a káva s mliekom.

Desiata:
Jablko

Obed:
Klikinečko. A potom to prišlo!

Akoby sa vlastné torpédo otočilo proti mne. Namierilo si to priamo na moju vôľu a roztrieštilo ju na všetky strany. Úlomky sa rozkotúľali po okolí ako mak z rostrhnutého vrecka po kuchyni. Moja vôľa, moja ponorka išla ku dnu.

V blízkych potravinách som si kúpil proteínovú tyčinku (energeticky by pokryla polovicu celého dňa) a malú čokoládu s orieškami. (značku nepoviem, nebodaj by som jej robil reklamu).

Doma sme očakávali návštevu - oslavu menín krstniatka. Už si celkom presne nepamätám, čo všetko padlo dolu tým nenažraným otvorom, ale hltačka mala veľa roboty. No, možno nie až tak veľa. 3 pivá, pohár koly, jeden domáci kiwi koláč a veľa bagetových koliesok so syrovo-cesnakovou a tuniakovou nátierkou. Prekladané domácimi zaváranými thajskými chilli papričkami od kolegu a olivami. A z chladničky mi tam, ani neviem ako, skočilo asi 8 cm klobásky zo šuplíka. Takže v tomto bol aj olovrant, aj večera, aj povečera, aj popovečera a tak...