Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

pondelok 11. novembra 2013

RV - Už mám pätnásť

Dnes asi dostanem občiansky preukaz. Dovŕšil som  15 deň. To je ako rok. Skôr by sa dalo povedať, že to bude stravovací preukaz, pretože sa už pätnásť dní venujem inému stravovaniu. Ale ani to nie je celkom ono. Znie to tak, akoby som dostal kartičku, na ktorú sa môžem chodiť niekam stravovať. Ja mám však na mysli taký ten hodnotový preukaz, akože som už niečo dokázal, niečo dovŕšil. Veď kto nás má potľapkať po ramene, keď sa nepotľapkáme sami?
Dnes to bude bez ceremónie.

Už mi to skoro vypadlo z hlavy, keď som také vo svojich pätnástich preberal od nejakého policajta. Bola to slávnosť. Mal som zakázano dlhé vlasy - ale iba vzadu, kde sa dali schovať do roláku - v očiach isto iste výraz chlapca transformujúceho sa pomaly, ale iste, v muža. Napätá atmosféra. Ticho a len mená do vzduchu s patričnou dôležitosťou vzlietajúce, na ktoré sme postupne vstávali a išli si prevziať tú veľmi impozantnú kartičku.

Dovtedy sme vlastne nemali takmer žiadnu zodpovednosť, ale akonáhle sme tú kartičku vyfasovali, už ju bolo treba mať stále pri sebe. Buď niekde po vreckách, alebo v peňaženke. Páni z Verejnej Bezpečnosti nás mali právo skontrolovať kedykoľvek a kedykoľvek. Cestou k doktorke, zubárke a podobne. Najčastejšie kontrolovali v doobedných hodinách a potom neskoro večer. A samozrejme sme tento "indentifikátor" museli mať pri sebe, inak bol priekak, ba priam prúser.
A to nevedeli, že ja som ja a nikdy nikým iným ani nebudem?

A tak začalo pri odchode z domu do ulíc ocapkávanie samého seba:
"Kľúče?" - mám v ruke.
"Občiansky?" - v peňaženke.
"Peniaze?" - nemám mať aké.
A mohlo sa ísť von.

A keďže už mám ten stravovací občiansky, pozrime sa, či sa mu dobralo zodpovednosti.

Raňajky:
Banán a káva s mliekom.

Desiata:
Nothing - žiaľ, pracovné vyťaženie mi dnes neumožnilo siahnuť po niečom malom na desiatu, tak som ostal bez.

Obed:
Niekoľkodňové špagety, čo som našiel v chladničke. Bohužiaľ, nie celozrnné. Nakrájal som na ne červenú papriku, tri cherry paradajky, sedem zelených veľkých olív a v robote dochutil balzamikovým octom, chilli olivovým olejom, bylinkovou soľou, oregánom a provensálskym korením.

Aj napriek tomu, že som tie špagety jedol čínskymi paličkami a teda pomaly, som asi hodinu po obede zostal hladný. Nasucho som si opražil prírodné semienka (áno, v robote) dyne a slnečnice lúpanej (cca dve veľké hrste). Z časového hľadiska to nebol ešte olovrant, ale už ani obed, takže taký nejaký medzistep niečoho v ničom.

Olovrant:
Káva s mliekom. Viac som nestihol. A to som mal pripravené krásne čerstvé a "tučné" jablko. No nič, ostane na zajtra.

Večera:
Kapustníky na sladko. Množstvo? Netuším. Bol som veľmi hladný, takže kontrolný mechanizmus sa mi okamžite po prvom súste akosi vypol. Ale ten malý tanier ostal prázdny. No fuj. Ale som tomu asi zase dal.

A aby som nezabudol. Tá povinná dnešná čokoláda na varenie. Nie celá, len jednu tabličku.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára