Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

nedeľa 23. februára 2014

Keď všetko máš

Vždy sa nájde niekto, kto závidí. Možno o tomto človeku len nevieš. Čo keď to navonok naozaj tak vyzerá, že tá cesta, ktorou sa tak neodbytne a s úsmevom na perách predieraš, je dobre pestovanou malinou v tvojej záhrade a vždy, keď dozreje a niekto ju "schamradí", vyrastie nová. Krajšia a chutnejšia. A vraj musíš byť na ňu hrdý. Fakt musím? Alebo len môžem?

Tí, čo vravia: "Čo sa sťažuješ, veď máš všetko!" alebo "Čo sa sťažuješ, veď si ešte mladý, to ťa predsa nemôže tak trápiť." - predsalen nevidia to prázdno, ktorým sa denne prepadáš do hĺbky samého seba ako zaoceánsky koráb do Bermudského trojuholníka. Alebo môžu? Máš vôbec právo rozprávať o tom, čo ťa trápi? Je tu vôbec niekto, kto tak cíti rovnako a je schopný načúvať?

Len tvár, tú, ktorú im denne servíruješ a tajne ošetruješ olejom bežnosti, humoru a snahy o úprimnosť je predsa to, čo vidia. Len tú tvár, bez soli v otvorených ranách.

Lenže tej soli je tam už príliš. Nevidno ju, lebo je rozpustená a dokonale splynula s vlhkosťou okolia do ktorého postupne absorbovala. Je lepšie nepovedať nič a dávať si pozor na slzu. Jedine tá prezradí koľko soli už stihlo preniknúť do duše cez otvorené okná na tele.

Bolesť je už súčasťou. Zvykol si si, no hovoriť o nej nemôžeš. Či už ide o bolesť fyzickú, alebo o bolesť duše, ktorá potichu volá o pomoc. Len potichu, pretože vie, že aj keby nahlas, tak sa nič nezmení. Akurát riskuješ nálepku slabocha. Všetko má svoje vybehané koľaje. Svoje stanice. Svoj smer. Všetko. Až do chvíle, kým si sám nepostavíš výhybku, čím zmeníš očakávané na neočakávané. Je to len otázkou - kto si?

A možno zajtra pôjdem tú malinu odtrhnúť. Zjem si ju sám a budem sa pozerať okolo seba na závistlivé pohľady ako nasucho preglgnú. Budú sa čudovať, že tá nebola pre nich. Že som si postavil tajne výhybku a niečo som zmenil. Aspoň niečo. A možno od zajtra už budem myslieť aj na seba. Ostatné ostane na svojom mieste, len sa viac budem hýčkať. Snáď!

A dúfam, že práve táto malina mi pomôže dostať sa z pazúrov úzkosti a nadváhy, ktorá sa transformovala zo strachu, či potreby ochrany. Z úteku pred citmi, či neistoty, zavrhovania samého seba. Presne tak ako to napísala Louise L. Hay vo svojej knihe "Miluj svoj život!". Tam je príliš veľa pozitívneho myslenia, ktoré sa tak vedmo, či nevedmo snažím celkom neúspešne infiltrovať do svojej schránky. Do svojej nie vždy tak čiernej skrinky.

Keď všetko máš neznamená, že máš aj všetko to pozitívne vo svete ducha.