Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

streda 9. apríla 2014

Mamička potlačte

"Tak čo? Ako to bolo s tou haváriou?" - dostávam otázku od známeho.
"S akou haváriou?" - prekvapene na neho pozerám. Asi ale vie niečo viac, ako ja. "Ale choď, to mi snáď nechceš nahovoriť, že si sa s takým ksichtom narodil?"

V jeho očiach som videl neskrývaný smiech a škodoradosť zabalenú asi do ruličky od hajzlového papiera. A tak som mu rozpovedal príbeh ako je to s tým mojim ksichtom. Vlastne, každý z nás si takto zo seba môže vystreliť.

Vieš, začalo to už pri mojom narodení, nebola to havária. A tak som so smrteľne vážnym výrazom spustil. Jeho smiech sa z očí odrazu stratil a so záujmom počúval:

"Mamička potlačte! Silno zatlačte!" - povedal vtedy doktor mojej mamke, keď som sa konečne po deviatich mesiacoch vývojového väzenia dral na svet.
A ona zatlačila. Silno zatlačila. V tej chvíli som cítil akoby mi niekto za chrbtom odpálil akúsi nálož. Ten výbuch ma tak vystrelil, že som si dzugol ksicht o biele vyleštené kachličky na náprotivnej stene. Počas letu som len zaregistroval ako sa stihol doktor uhnúť, lebo sa zľakol toho mokrého chlpatého stvorenia. V pupku ma zabolelo. To sa vtedy navyše pretrhla pupočná šnúra.
A potom? Potom som sa svižne odkotúľal ktovie kam.
"Na, a fčíl si ho potte hledat!" - povedal vystrašený doktor so zopnutými rukami v gumených rukaviciach
A aj keď ma našli, mne to bolo už jedno. Svet sa mi už vtedy začal točiť okolo vlastnej osi. Odvtedy som doslovne ako o stenu šľahnutý a to, čo vidíš v mojom ksichte, je práve táto skúsenosť. Chápeš?

Ten známy chvíľu na mňa pozeral a nechápal, či to myslím vážne, alebo si z neho srandu robím. Len mávol rukou a bez slova sa otočil a zmizol mi z dohľadu. Ksicht jeden! On môže a ja nie?