Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 3. júna 2014

Srdce vo zveráku

Sedím na betóne... predýchavam. V ušiach mi duní každý jeden pohyb srdca ako sa snaží pumpovať teraz zrýchlenú krv. Je divoká ako voda v miestach perejí. Na rukách krvavé fľaky po odreninách a na dlani pravej ruky prasknutý pľuzgier od malej lopatky. Tá hlina je veľmi tvrdá, ťažko sa kope malou lopatkou. Veľká by tam nevliezla a rýľ by sa kvôli množstvu kamenia nedokázal zaboriť viac ako tri centimentre. To už mám vyskúšané. Vŕtačkou s príklepom by sa veru lepšie kopalo.  Som však ohľaduplný - tak ma vychovali - je predsa nedeľa dopoludnia.

Ruže sa nám rozrástli. Aj do výšky. Vraj je čas ich podoprieť. Môj plán na víkend bol celkom odlišný, ale čo by som neurobil pre blízkych, veď aj ten môj plán bola vlastne práca pre iných, no vzdialenejších ľudí. Priority sú priority. Už na začiatku prác okolo domu, cca 6 rokov dozadu, som plánoval spraviť tento, nazvime to, portál, čo je vlastne takou bránou akoby do záhrady, na ktorej sa budú podopierať ťahavé ruže. Vytvoria tak rozdelenie priestoru pred domom a za domom. Tak prišiel čas.

Podľa časopisu. Musím to spraviť podľa časopisu. Nie celkom všetko sa však dá spraviť podľa časopisu, ale ok. A navyše, môj názor predsa nie je relevantný ako ten, ktorý je v časopise. Ten je isto múdrejší! Žiaľ, už som si zvykol, že to, čo poviem ja, je hovno oproti tomu, čo povie niekto cudzí. Aj tam sú predsa priority a máme si samozrejme možnosť vybrať. Tak nech sa páči! Cudzí je lepší, ako ten doma.

Spravil som to podľa časopisu s nádychom vlastnej zručnosti. Teda nie také hebedo, ako je v časopise. V podstate som zobral iba myšlienku a dotvoril si to podľa seba. A to bola asi chyba! Drbal som sa s tým pol dňa. Pomerať, narezať, namoriť, navŕtať, uchytiť, vykopať, zafixovať.... jednoducho mnoho úkonov, ktoré chcú svoj čas, trpezlivosť a postupnosť. Lenže pani domáca sa neobjavila ani v jednej tejto fáze. Až v konečnej, keď som upevňoval posledné kusy dreva v tomto malom projekte. Hrdý na fakt, že sa mi to podarilo v tak relatívne krátkom čase. Čo tam po zraneniach, krvi a odlúpenej koži na dlani, to sa zahojí, ale toto tu.... ach... toto tu bude stáť až kým nezhnije drevo v zemi. (bol som usvedčený, že to mám dať priamo do zeme aj napriek tomu, že viem, že to zhnije a celé to jeb... spadne, môj spôsob by vydržal - pätky zabetónovať, do nich osadiť drevo, ktoré by tak nemalo žiaden styk s mokrou hlinou). Tá hrdosť mi nevydržala ani päť minút...

Konečne sa objavila pani domáca. Nemal som nič čakať!  Moja chyba! Zase! Ani len to, že sa jej dielo bude páčiť. S pohŕdajúcim a nespokojným komentárom "Ja som chcela aby to bola brána!" sa vehementne otočila na päte a odišla. Vraj je to úzke!

Ráno, kým ešte spali, som bol dokupovať dve dvojmetrové guľatiny, pretože som si uvedomil, že meter široký vstup do záhrady bude úzky, nehovoriac o tom, že chodník v mieste osadenia portálu má šírku 1,5 metra. Nie však túto "uzkosť" mala na mysli, ale hĺbku portálu. Kde bola ale doteraz? Mala toľko možností do toho vniesť svoj názor! A kľudne by som zmenil postup a kľudne by som išiel ešte dokúpiť vzpery, lebo pri predstave jej šírky by ich nebolo dostatok... Rýchlejšie a jednoduchšie je človeka zdrbať a ponížiť, ako s ním niečo konštruktívne riešiť, že? A teraz mám na mysli inú úzkosť.

... a tak sedím na betóne a predýchavam, lebo srdce mám ako vo zveráku - a zase to bolí! Nie som si istý, či niečo na tomto dome ešte opravím, či budem vôbec niečo ešte dorábať. Nemám chuť! A ani by som z toho nemal za týchto podmienok radosť..