Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 22. júla 2014

Ambulantný návrat - komplikácie - časť ôsma

Vo štvrtok ráno mi vyberali stehy. Ba dokonca doktor povedal, že teraz sa už môžem aj kúpať. "Aj v bazéne?" - spýtal som sa prekvapene a neisto. "Áno" - a tak som odišiel spokojný domov. Doma som si teda hodil rovno sprchu. Všetko sa zdalo byť v poriadku až do večera.
Slabším povahám pokračovať v čítaní veľmi nedoporučujem.

Bolesť, ktorú som stále vnímal ako pooperačnú, že to tak má byť, sa večer prejavila ako pooperačná komplikácia. Človek si žiaľ veľa vecí nemá ako vyskúšať a všetko je prvý raz, preto nemá tú bolesť ani s čím porovnať, či to práve tak naozaj má byť. Doktori ťa uistia, že to tak má byť, tak sa s tým jednoducho zmieriš a čakáš na vývoj situácie. A tá sa vyvinula nasledovne.

Cez deň som si všimol pár kvapiek tekutiny v okolí rany na pupku. Dal som na to obklad a zalepil. Neriešil... lenže...

Večer mi bolo divne. Všimol som si mokrý fľak na tričku v oblasti pupku. Môj ranný obklad bol kompletne premočený a mne bolo jasné, že akýkoľvek druh kúpania neprichádza do úvahy. V bazéne už vonkoncom nie. Z pupku mi totiž tiekla akási tekutá hmota podobná tej, ktorá mi v nemocnici vytekala do drenu. A keď píšem "tiekla", tak tým myslím, že naozaj tiekla. A prúdom. Našťastie tenkým prúdikom. Vymenil som si obklad za poriadne hrubý, aby to malo do čoho absorbovať.

Fakt mi bolo divne a cítil som teplo v celom "ja", a tak som si radšej zmeral teplotu. Tá sa vyštverala na úctihodných 39°C. Hodil som preto do seba ibáč, ľahol si a čakal kým zaberie. Prekontroloval som si obklad, ktorý bol opäť presiaknutý, no tentokrát neskutočným množstvom hnisu, ktorý ani nestihol absorbovať. To už mi bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Vymenil som obklad, opatrne vyčistil ranu, teda aspoň povrchne a znova si ľahol. No odrazu ma začalo napínať a tak som bol nútený vyhodiť obsah žalúdka von. Žial tlaky na žalúdok pri tejto "krásnej" aktivite boli asi príliš veľké, pretože do toho, čo sa pod obkladom tvorilo sa pridala i krv. Nie veľmi pekný pohľad. No fuj!

To už manželka volala chirurgovi, čo ma operoval, lebo som asi vyzeral zle a nakoniec musela zavolať sanitku. Akosi som ani veľmi nevedel rozprávať, tak mi bolo blbo. Našťastie sanitka prišla s tým, že sa nemocnice obvolali a zavezú ma tam, kde ma operovali. Čo bolo v podstate dobré, lebo tam mali aj všetky informácie o tom, čo sa so mnou za posledné dva týždne dialo.

Priviezli ma do ambulancie, kde ma už čakal chirurg pred dverami. Našťastie som mohol už chodiť. Či zabral ibuprofén, alebo to bolo tým, že som sa vyzvracal, to neviem posúdiť.

"Ruky si zastrčte pod zadok." - povedal slušným, ale rázne autoritatívnym tónom. Poslúchol som. Radšej som sa nepozeral, čo mi tam ide robiť, ale niektoré veci sa nedalo nevidieť. Všetko, čo sa tu dialo, bolo samozrejme bez nejakej anestézie. Čiže nič príjemné. Aspoň si človek otestuje hranicu únosnosti vlastnej bolesti. Niečím mi to tam narezal a určite tam musel byť riadny sajrajt, pretože napriek veľkým bolestiam, ktoré následne spôsobovali rôzne nástroje ponárajúce sa do môjho pupku, sa mi akosi uľavilo. To bol asi ten tlak, ktorý spôsoboval kumulujúci sa hnis. No a napokon previedol čistenie. Prelepenie bolo také veľké, že pod tričkom som vyzeral akoby som na bruchu pribral.

Ostal som pred polnocou stáť na ulici. Bez dokladov, bez peňaženky a len tak v šľapkách. Vo vrecku manželkin služobný mobil, lebo môj sa pred týmto incidentom vybil, zdravotnú kartu a v ruke papiere zo zákroku. Švagor bol našťastie plný ochoty ma prísť zobrať. V noci sme hľadali ešte pohotovostnú lekáreň, lebo predpísané antibiotiká bolo treba zobrať najlepšie hneď.

Ráno som nabehol na sonografiu a potom na preväz. Teplota už nebola a ja som už našťastie fungoval normálne. Teda, aspoň to tak vyzeralo. V sobotu ráno ďaľší preväz. Cez víkend jedna oslava v Čechách spojená s hraním. Samozrejme som tam skoro nič nejedol a pil len čistú vodu. Alkohol ani neprišiel pokúšať, bo videl, že mám v sebe antibiotiká. Len to skákanie do bazénu som im v tom teple trošku závidel. Ale v dobrom, samozrejme. Tak rád by som tam skočil.

Uvidím, dokedy budeme riešiť preväzy a koľko ešte bude trvať, kým sa toto všetko dá doporiadku.  Ešte sa mi k tomu pridala aj smrteľná choroba chlapa na šesť písmien - soplík a k tomu kašeľ, to len aby to nebolo také jednoduché. Veď nič nie je zadarmo...
Teraz už len čakám na to, čo pekné príde alebo čo pekné si budem môcť vytvoriť a dúfam, že aspoň na tento rok som si už všetko zlé zo šuflíka vybral.

Prajem veľa zdravia, priatelia!