Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 15. júla 2014

Operačný trojboj - časť piata

Primára som našiel skoro ráno v jeho kancelárii. Prezrel si papiere a dohodli sme si termín operácie na pondelok 7. Júla 2014.

Do konca júna som nechcel ja, pretože koncom júna sme  mali s deckami plánovaný Ydykseb a chcel som tam byť ešte relatívne fit... no fit.. nerozrezaný... a piateho júla sme mali s kapelou dohodnuté hranie na 4. ročníku Multižánrového hudobného festivalu 2014 v Zapadnutom kúte nad Borinkou. Bolo by preto odo mňa nefér zrušiť to, keď som mal možnosť výberu.

Odchádzal som s dvomi papiermi, kde boli inštrukcie ako:
  • poučenie pri objednávaní na operáciu
  • rozsah predoperačného vyšetrenia
  • postup v deň pred príjmom
  • postup v deň príjmu
  • dátum operácie
  • telefónne čísla... atď
Kedysi sa pacient do nemocnice prijal a tam sa mu spravili všetky vyšetrenia kým ležal na lôžku. Sám som to v roku 2009 zažill a bolo to na tomto istom oddelení. Len izbu som mal inú. Myslím, že práve v dôsledku šetrenia dnes príde pacient s výsledkami všetkých predoperačných vyšetrení až v deň samotnej operácie a ostáva tam ležať len nevyhnutný čas po operácii na sledovanie až do chvíle, keď je ako-tak mobilný a môžu ho prepustiť do domáceho liečenia.

Bolo treba myslieť na to, že výsledky vyšetrení nesmú byť staršie ako definovaný časový horizont. Odber krvi a jej komplexné predoperačné vyšetrenie spolu s vyšetrením moča, som absolvoval u obvodného lekára. Predoperačným rozsiahlym interným vyšetrením som prešiel v Karlovke a anesteziologické vyšetrenie som absolvoval už v UNsP Milosrdní bratia vo štvrtok pred operáciou. No a bol som v podstate pripravený na operáciu.

A bol som naozaj. Aj psychicky. Veď mi vyberú len žlčník a appendix a bude po bolestiach. Lenže bolo tam niečo o čom som sa dozvedel až keď som sa prebral z narkózy....

"Niekto na príjem?" - ozvalo sa z vehementne otvorených dverí na chirurgickej ambulancii. Vypísali mi papiere a poslali ma do lôžkovej časti. Už som tie papiere ani nečítal. Chcel som to mať už všetko za sebou. A s pocitom, že už poobede bude po tom, som zazvonil na lôžkové oddelenie.

Na izbe bol chalan Maťo, ktorý čakal na operáciu už od piatka. Jemu žlčník ukľudňovali, preto tam bol dlhšie. Len čo sme so sestričkou vypísali ďalšie potrebné papiere a ľahol som si plne inštruovaný v zmysle, čo bude nasledovať, prišiel brat (teda akože sestrička chlap), dal Maťovi oblbovaciu tabletku a už ho aj brali. Vraj som v ten deň mal byť prvý, ale vymenili to s ním. Mne to ale nijako nevadilo.

Netrvalo dlho a brat prišiel znova. Tentokrát už za mnou. Povinne som vytlačil posledné kvapky moča a už som sa viezol niekam do suterénu. Bolo tam chladno. Napadali mi všelijaké myšlienky - podzemie, chlad.... ale v podstate som si len srandu robil sám zo seba a sledoval som, čo sa okolo mňa deje. Z operačnej sály bolo počuť pohodové hlasy, nebolo sa čoho báť.

Prišiel doktor v zelenom plášti a oholil mi nasucho celé brucho. Nahodil som sa do zeleného plášťa ako bol on - asi aby som s nimi ladil, ale on asi pod ním nebol celkom nahý ako ja. Znova som čakal. Dvere sa podchvíľou odsunuli a "ľaľa" Maťo sa viezol. Ruky padnuté po bokoch postele, hlava vyvrátená ako v sladkom spánku pozerajúc na nebesia a brucho celé polepené a špinavé od jódu. I vravím si, veď o chvíľu budem i ja tak vyzerať. Ako som však vyzeral to neviem. Nevidel som sa.

Na sálu ma priviezli hneď ako Maťa odlifrovali niekam preč. Srandovali so mnou. "Máte strach?" - pýtala sa anesteziologička. "Nie nemám." - a ona si preto myslela, že tá tabletka zabrala. Keď som jej však celkom normálnym spôsobom vysvetlil, že nemám ten pocit, lebo túto operáciu beriem ako spasenie, tak povedala, že mi mohli dať aj dve. Ale bolo to jedno. Akonáhle mi zaviedli kanylu a začali do nej púšťať uspávačku, bolo mi teplo. K ústam sa mi blížila maska s rajským plynom a ja som chcel povedať, že už to účinkuje, no už som to nestihol. Svet mi v tom momente zhasol. Len tak.

Vedľa mňa s niečím šuchotala anesteziologička, keď som sa preberal. Pekne som pozdravil a chcel som sa pohnúť. Bolesť mi to však vôbec nedovolila. Previezli ma na izbu, kde bol už Maťo v plných zmysloch - ja ešte stále nie.

Pri vizite som sa dozvedel, že to bol operačný trojboj. "Prečo trojboj" - spýtal som sa naivne. "Pretože sme Vám zoperovali aj herniu/pruh, čo sme našli počas operácie." 

Pozrel som sa na brucho, ale nevedel som identifikovať, ktorá rana k čomu patrí. Vďaka laparoskopii ich tam bolo päť. Už som znova vedel počítať.

(pokračovanie v článku: Pooperačná rekonvalescencia v nemocnici - časť šiesta)