Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 19. augusta 2014

Ambulatné čakačky - pokračovanie preväzov

Nič nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. A platí to aj naopak, že nič nie je tak zložité... ale veď to poznáš. V tomto prípade by som rád povedal niečo k tej prvej časti - nič nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá.

Od operácie ubehlo viac ako jeden mesiac a ja som stále ešte rozbitý s otvorenou ranou v pupku. Stále to hnisá, no vraj sa to zlepšuje. Keď už to vyzeralo, že sa to pomaly hodí, zaviedli mi tam drenážny pásik a znova sa mi obklady farbia nielen farbou dezinfekcie, ale aj farbou krvi a hnisu. Ono to nie je asi nič strašné, ale je to celkom nepríjemné. keď sa v tej otvorenej rane chirurg porýpe a v práci si potom musím preprať tričko, lebo mi krv s hnisom a dezinfekciou cez krytie (ako to oni odborne nazývajú) presiakli až na tričko. A tak mi neostáva nič iné ako sa znova obrniť trpezlivosťou a čakať. Čakať na zhojenie, ale hlavne pred ambulanciou každý druhý deň, aby mi spravili odborný preväz s posúdením hojivosti.

Ak prídete k svojmu lekárovi s nejakým problémom a lieči vás, tak si aspoň zbežne pamätá kto ste a čo máte, čo teda spolu riešite. Tu na chirurgii je však lekárov viac a preto väčšinou bolo treba vždy vysvetľovať, čo tam vlastne robím. Alebo jednoducho počkať, kým si preštuduje materiály. Ale trpezlivosť ruže prináša. Čakačky pred ambulanciou sa pohybovali od jeden a pol hodiny do tri a pol hodiny, to by som už tie ruže mohol aj na Miletičke predávať.

Frekvencia návštev chirurgickej ambulancie však logicky postupne redla a s ňou sa úmerne zlepšovala vyhliadka na lepší život - ako sa hovorí. Dokonca som bol poverený sám si dezinfikovať ranu, ktorá, ako som sa bol dozvedel od doktora, má hĺbku štyri centimetre. Toľká dôvera, ale stále lepšie a pohodlnejšie ako čakať kým sa dvere ambulancie otvoria a zavolajú tvoje číslo.
Človek si zvykne a tak som sa staral rád.

Čas stojí peniaze a to doslovne. Nielen, že na ošetrenie si človek musí systematicky počkať zo svojho pracovného času na priepustku (ešteže toto je preplatené), ale aj to parkovanie v centre mesta nie je vôbec lacné. Za tú dobu, čo som navštevoval ambulanciu za účelom preväzov som len na parkovnom nechal takmer vyše 45 EUR.

14. Augusta však vyšlo slnko. "Prídite sa ukázať, ak by bol náhodou nejaký problém. Inak sem už nemusíte chodiť, rana si už poradí sama." - znel verdikt z úst lekára, ktorého som za tú dobu, čo som navštevoval ambulanciu, ešte nevidel. Zapochyboval som, či mám vôbec veriť, ale vždy som dával celú papierovú chronológiu, tak  hádam si to vždy prešli, aby sa vedeli rozhodnúť.

Verím, že týmto článkom už uzatváram kapitolu "Zo schodov zdravia". Aspoň si to prajem. Teraz mám v pláne okrem udržania si váhy a eliminovania tých pár tukových lenivcov bunkáčov, čo mi ostalo na tele, aj zosilnenie organizmu. Nech už to bude akokoľvek, bol by som rád ak sa budem hýbať viac ako predtým a výstup po schodoch na ôsme poschodie v práci ma nezadýcha.

 Zloženie a množstvá stravy som už evidentne zmenil.... ale o tom niekedy inokedy.

Prajem veľa zdravia. Howgh.