Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 28. októbra 2014

Keď 1 + 1 = 0

Vraj sa to nestáva často, že by sa súčet 1 a 1 rovnal nule, najmä v matematike vôbec. Klasické opozitum k tomuto vzorcu a v podstate tiež blbosť, ktorá je viacmenej známa, je 1 + 1 = 3 a viac. Z matematického hľadiska tiež nesprávny výsledok, ale z hľadiska ľudských vzťahov je to ten pozitívnejší a perspektívnejší výsledok. V oboch prípadoch však matikár krúti hlavou, že nám zase hrabe, veď čísla nepustia...

Kým vzorec s výsledkom 3 a viac je príjemný, vzorec s výsledkom nula skôr predikuje nepríjemný pocit ba až predtuchu akéhosi nešťastia, či jednostrannej bolesti. Vo vzťahoch určite...

Pokiaľ však cítiš hneď na začiatku, že súčet jednotiek bude rovný, alebo nebodaj už rovný nule je, tak je rozhodnutie priam elementárne jednoduché. Ak to takto nechcem, kniha a ani jej obsah sa mi nepáči, tak ju jednoducho zavriem - túto učebnicu života - a odložím ju na poličku, kde je mnoho iných, ktoré ešte prečítané neboli. Čo prečítané, ani otvorené! V tomto prípade je to naozaj jednoduché, zatvoriť, ukončiť a založiť...

Čo ak ju ale nezatvoríš a v polovici čítania knihy otvoríš inú? A navyše vieš, že túto, čo si si práve vytiahol a možno len náhodou a nie úmyselne, si si mal vytiahnuť už dávno, lebo to je tá pravá kniha, ktorú chceš čítať? Čo potom? Bude ti to ľúto? Dočítaš ju, alebo budeš mať otvorené knihy dve?

Podľa mňa je čítanie dvoch kníh naraz blbosť a zbytočne náročné, vyčerpávajúce a nesprávne. Stačí si to raz vyskúšať. Človeka to len zbytočne pomotá, až nakoniec zistí, že už ani nevie kto vlastne sám je. Takto určite príde rýchlejšie na koniec. V takomto prípade treba zatvoriť jednu z otvorených kníh. Ale ako? Veď každá jedna prečítaná strana vryla do duše akúsi formu večného odrazu vlastného ja, každé jedno písmeno sa podieľalo na stavbe pomyslenej duševnej nehnuteľnosti z vlastných pocitov, z vlastných reakcií a prejavov sympatií, či nenávisti voči celej knihe. Každá prečítaná veta je predsa pokusom o vytvorenie akejsi rovnováhy medzi šťastím a tým, po čom človek túži... V takomto prípade zatvorenie jednej z kníh síce veľmi bolí, ale človek má aspoň jasno a hlavne tá trojka na konci sľubovanej rovnice je v dohľadne a tým pádom akýmsi motorom, ktorý poháňa samotné rozhodnutie, motivujúce sa budúcim šťastím. Tu si schopný zatvoriť nedočítanú knihu a venovať sa naplno práve otvorenej. Ani toto asi nie je správne, ale ak chceš ísť za svojim šťastím, obetiam sa, žiaľ, nevyhneš.

A čo v prípade, že si sa už zahrabal do svojej knihy, zvykol si si na ňu, ale časom si precitol a uvedomil si si, že aj keď bola rovnica na počiatku pozitívna, teraz sa blíži výsledkom nepríjemne k nule? Si prekvapený? Šokovaný? Chápeš to vôbec? Dokážeš sa s tým vôbec vyrovnať? Vieš, kde sa stala chyba, alebo len túžiš podvedome po svojom vlastnom šťastí, ktoré si nemôžeš pre užitočnosť druhým vôbec dovoliť?
Čo keď vlastnými pochybnosťami zistíš, že ešte stále môže byť niekde v knižnici tá pravá kniha, ktorá by každým svojim riadkom dokázala zázraky, ktoré si mohol už dostávať dávno? Ani toto asi nie je správne, ale aspoň je to férové voči blízkym, pre ktorých sa obetuješ rád. Aj keď sa ti tu svoje šťastie už stratilo v spleti vlastných pocitov a vnútorného chaosu, zostávaš pre druhých v tom istom kresle v jednej z knižníc v meste, kam si pred rokmi dobrovoľne a v nádeji zapadol.

Obe rovnice sú ale nahovno! Matika asi naozaj nepustí a preto budem naďalej a bez ilúzíí veriť, že jedna plus jedna sa naozaj rovná iba číslu dva... Aspoň budem dúfam, že snaha sa cení.

Neperspektívna, neuspokujúca, ale aspoň reálne pravdivá...