Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

pondelok 13. októbra 2014

Prihláška na prvý vertikál v smere nahor

Uzavretý do seba ako v jaskyni sa z posledných síl snažiť o úsmev pre druhých, aby nebolo vidieť, že sa niečo vo vnútri deje. Vždy je to tak, že pokiaľ nepootvoríš dvere, nie je vidieť, čo je za nimi. A to, čo sa tam deje teraz nie je vôbec, ale vôbec farebné...

...a v šuflíku leží nevyplnená prihláška na prvý vertikál. Tam hore...

Slnko akoby zhaslo. Prichádza zima. Na ohyboch duše sa vytvárajú stalaktity zo splaškov pocitov, ktoré sú neúnosne ťažšie a ťažšie. Len si pod ne neľahnúť, pretože človek v leže nie je tak obratný, aby sa vyhol odlomenému ostrému stalaktitu, ktorý si to mieri rovno do jeho srdca. A nezaspať ako zaspáva upír. Navôkol je žiaľ veľa tých, ktorí by radi tento stalaktit odlomili a použili v zmysle ako zniesť upíra zo sveta prostredníctvom kôla, najlepšie dreveného z tisu, osiky, duba, alebo železného... alebo stalaktitu, v tomto prípade. Ak ublížim iným, stanem sa upírom? Potom už len vyplním prihlášku na prvý vertikál. Možno ma vezmú. A čo ak ubližujem len sebe?

Toľko otázok a prekvapení vidíš odrazu na tvárach poslucháčov, pretože si niečo vyslovil, čo nečakali. Nik z nich si nemyslel, že za dverami môže byť až taký chaos. Veď zvonku tvoj dom vyzerá tak útulne, tak vábivo, tak v pohode. Čo sa stalo? Prečo sa vnútorné steny začali akosi samé od seba búrať? Prečo ich nie je možné postaviť nanovo? Všetko samé ťažké otázky, na ktoré v tejto chvíli niet odpovede. Stojím zvnútra pri dverách a rozhodujem sa komu otvorím a komu nie. Nie pre všetkých je tento kút k zhliadnutiu. Zopár vyvoleným dovolím strčiť hlavu dovnútra, ale takmer nikto tam nemôže vojsť celý. Tam je moja slabina, tak nech tam aj ostane. Pri prihláške na prvý vertikál.

Ešte nehorí. Ale začalo tlieť. Neviditeľný ťažký dym sa plíži po podlahách a oblizuje všetko, čo mu stojí v ceste. Odkopávam ho od dverí, aby nevyliezol von. Je slizký ako had, ale možno je potrebný.  Kto vie? Je to ale úkaz, ktorý má iste svoj zmysel. Upozorniť na chaos i na to, čo sa bude diať. Alebo nebude? Bude horieť a prídem o všetko alebo ten dym zase zmizne? Je ho až príliš na rozfúkanie, takú kapacitu pľúc nemá ani Ymir, obor, ktorý sa zrodil z roztopeného ľadu pôsobením ohňa. A možno by stačilo vybehnúť von a za sebou len zamknúť. Vzal by som si so sebou iba tú prihlášku na prvý vertikál.

Sadám si za stôl. Pred sebou prázdne riadky na niekoľko strán. V ruke si medzi prstami prehadzujem pero a váham. Pred každým riadkom otázka, ktorej zodpovedanie je jedna z najťažších skúšok, čo mi doposiaľ boli pridelené. A je ich tam príšerne veľa! Nevyznám sa v nich! Zatiaľ som sa iba podpísal na mieste k tomu určenom. Aby vedeli, že som to ja. Ako v škole na písomke. Táto písomka sa však neznámkuje. Ak by som ju vyplnil, bola by posledná a istotne by som sa stal upírom...

I vzhliadnem hore, kde sa prvý vertikál pýši svojou neskrotnou veľkosťou, odkladám pero a vraciam prihlášku do šuflíka...

Okolo mňa je už všetko snehom zafúkané...
I Tvoje okienko...

A dym sa nezastaviteľne prediera popod dverami von...