Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

nedeľa 26. apríla 2015

Ostali len klietky

Dvadsiatehotretieho apríla sme mali pohreb. Rodina sa nám zmenšila posledným odídencom do zvieratkovského neba na základné osoby, na ktoré platí zákon. Mama, otec a dve deti. Nič iné živé, čo by sme si zámerne chovali, sa v dome už nenachádza. Muchy, pavúky, možno mravce a myši, kto vie? Ale tie si nechováme. A zámerne už vôbec nie.

I skončila éra zvieracích miláčikov. Tá začala takmer pred viac ako desiatimi rokmi rybičkami a tak aj včera králikom zakrslým skončila.
Tento článok by som rád venoval pamiatke našemu zverincu. Netvrdím, že je koniec úplne, ale tak akosi sme už vyrástli a cítim, že deťom pomaly rastú krídla na odlet od rodičov. A dúfam len, že úmerne s rastom krídiel im ubúda túžba vlastniť zvieratko. Nie preto, že by som im to nedoprial, ale preto, že viac sa napokon o ne neplánovane starajú rodičia ako ich majitelia - deti. Veď to všetci poznáme ako to chodí.

Začali sme rybičkami. Prežili len gupky, ktoré si vzala suseda. Drevený, po domácky a na mieru vyrobený stojan spod akvária sme darovali miestnemu človeku na kúrenie. To akvárium aj s celou výbavou teraz čumí na nás z police v garáži. I tie malé akvárka, v ktorom mali deti neskôr "svoje" rybičky - ja dodávam, že - chvíľu - ležia teraz pri ňom.

Škrečok džungársky nemohol predsa plávať s rybičkami v akváriu, alebo motať sa vo vani, či po byte. Potreboval svoju klietku. Keď zomrel, jeho klietku si užil Miško - škrečok roborovský. Klietka je tiež na polici v garáži. Obaja sú pochovaní u nás na záhrade.
Viac detailov o tejto ére nájdeš v tomto článku.

Medzičasom pribudla domov jedna oválna malá a potom aj relatívne veľká klietka na andulky. Andulky boli dve. Za zvukom týchto dvoch k nám cez okno priletela i tretia. Ale tá bola asi cestovateľ, lebo ako prišla, tak aj odišla. Zase oknom. Jedna andulka odišla na druhý svet, vzala si ju choroba a druhá sa teší z výsostnej spoločnosti andulky mojich švagrovcov. Je dodnes u nich. No klietka nám zdobí ďaľšiu z klietkovo-akváriových políc.

Klietka na králika má svoje výsostné miesto, ako inak, v garáži. Najprv jeden králik, potom druhý. Z niekoľkých vrhov ostali ďalší dvaja, ktorí boli ako jediní z nášho zverinca na dovolenke - odišli do Serede. Pred tromi dňami sme pochovali "samčeka". Na kraji poľa. Blízko hrobu jeho samičky. Nech sú spolu aj po smrti.

A takto sme si z toho prvého králika so susedom uťahovali.
Jedna klietka bola však pre dvoch králikov málo. Postavil som vonku takú búdu. Bola zateplená. Vyzerala ako búda pre psa a potom, keď sa kúpili dve poschodové - originál na králiky - túto som rozobral a drévečka spálil. A teraz máme dve poschodové králikárne, ktoré sa nám už do garáže nezmestia.




Ako to bude ďalej so zverincom? To nikto netuší. Viem len, že do garáže sa tých klietok a akvárií už veľa nezmestí. Rád by som tadiaľ aspoň prešiel a vybral si odtiaľ bicykel, keď už tam nemôžem parkovať.