Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 9. júna 2015

Cestou mestským parkom

Kráčajúc v nádychu príjemného rána a v snahe potlačiť znova ten hnusný depresívny stav, premýšľam o tom, čo mi povedal môj syn. Vo svojich dvanástich rokoch mi pred pár týždňami smutne a zároveň prekvapene z toho zistenia takmer šeptom oznámil, že ten život je stále o tom istom. Má úplnú pravdu, chalan. A dnes mi to cestou do práce v hlave zarezonovalo ako odpoveď na maturitnú otázku života. Áno, je to o tom istom a preto to treba meniť, lebo samé sa to neto... nespraví.

Na prechode pre chodcov staršia pani s pozdvihnutým nosom a takou vrstvou make-upu, že vlasnte ani neviem ako vyzerala v skutočnosti, nervózne niekoľko krát stláčala tlačídlo na stĺpiku semaforu. Ako by to malo pomôcť! Je mi jasné, že celkom zbytočne, chodím tadiaľ predsa denne. A aj tak nakoniec prebehla na červenú. Tak som si uvedomil, že sa asi ponáhľa. A kam? A prečo? Prečo sa všetci tak nejak stále ponáhľame? Žeby to naozaj bolo tou dobou? A práve preto som dnes zase spomalil. Zmenil som celkom trasu do práce (normálne je to pešo cca 2km) a trochu som si ju predĺžil. Časovo, aj vzdialenosťou. Veď niet sa kam ponáhľať. Čo má počkať, to počká a čo nie, to asi nie je až tak dôležité a nestojí to za to, sa za tým ponáhľať.
A poviem ti, tá prechádzka mi urobila dobre.

Príjemných 19 °C, slabý vánok, úžasný vzduch, štebot vtákov a slnko predierajúce sa pomedzi stromy sa zahrievalo, kým celkom horúce výjde na dennú oblohu. Ba dokonca som si na chvíľu i sadol na lavičku ako to robia dôchodcovia, keď už nevládzu. Ja som vládal, len som sa riadne kochal. Chvíľu tam tak sedíš a pozoruješ ten život okolo aký je rýchly. Tam sa nejaký pán v sandáloch, v ktorých má „úžasné“, takmer pod kolená vytiahnuté biele ponožky, kamsi ponáhľa, tam sa párik rýchlo presúva a kecá o čomsi, čomu som vôbec nevenoval pozornosť. Na priľahlej lúčke vzduch prerezávali kvapôčky vody vychŕlené z mobilných zavlažovacích rozprašovačov a v tráve sa naháňali akési farebné vtáky. Tie vtáky ma naozaj zaujali. Bolo na nich niečo nezvyčajné, čo som v tej chvíli celkom nedokázal identifikovať. V hlave som preto vyslal informátorov, nech sa rýchlo, kým tie vtáky neuletia, zahrabú do šuflíkov mojich vedomostí a nech mi čo najskôr oznámia o aký druh sa jedná... No skôr, než otvorili prvý šuplík, hneď sa dva vtáky v rannej naháňačke presunuli na strom. Zakliesnení do kôry stromu so zobákmi namierenými do kôry. A takto som ich už spoznal. Tá červená hlavička mi bola povedomá, ale Ďatla som v tráve ešte pobehovať nevidel.

Chvíľu som ešte posedel, zatvoril oči a vrátil som sa v čase do víkendu, keď sme sa s kapelou zúčastnili festivalu ako aktívni účastníci na pódiu. A samozrejme som znova prežíval všetky tie príjemné veci okolo. Aspoň na malú chvíľu. No ja ti neviem, ale v tých čechách ten folk naozaj žije. A potom to parádnicke hranie až do piatej do rána. 
Pár zadýchaných bežcov, čo okolo mojej levičky prebehli, ma vytrhli z kľudného rozjímania a tak som sa pomaly presunul za svojim prvým dnešným cieľom - prísť do práce.

Teraz je tu ale zase ten kolotoč, na ktorom sa treba otáčať najlepšie celkom inak, aby to nebolo - ako to bol povedal môj syn - stále o tom istom. A aby sme potom nemuseli povedať v depresii to, čo povedal Bohumil Stejskal vo filme Dědictví aneb kurvahošigutentag:
„Je mi tak blbě, že nemám ani tušku.“