Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

piatok 23. októbra 2015

Sójové oriešky

Zhaslo svetlo, moja ruka sa jemne dotýka tvojej tváre,
cítiš iný svet, teplo i jas a obom sadá na viečka tma.
Nikdy nie je dosť, čo človeku chýba, po čom túži,
čo a koho potrebuje a ty sa mi predsa rozplývaš sťa bledá hmla.
Bolí ma, bolí, že to svetlo znovu niekto zapne
a oči budú plné sĺz a strachu zo samého seba.
Tu mi tíško šepkáš hlasom, ktorý tak rád počúvam
a tam, tam ťa budem vidieť ako malú bodku z neba.

Tak, ako vidím rozsypané oriešky po stole kuchynskom,
svojou sóje arómou a ešte vôňou tvojich úst i rúk,
zabúdam žiť, veď ešte pred chvíľou si ich mala v dlaniach
a to teplo, snáď ma dostane zo slastných múk.
Keď sa ulicami nočného mesta smutne električkou
vraciam domov, do bytu, kam som už tisíc krát mieril,
opojený tvojou krásou a chvíľkovým šťastím, zaspievam.
Je mi fajn, že som svoje srdce iba tvojmu zveril.

Niet už miesta? Verím, že sa aspoň kúsok nájde...
Vonku je chlad a ten nesmie k tvojmu srdiečku.
Hm, ja tu básnim a práca na mňa čaká
a unikám rose, čo sa vyronila na viečku.
Tá noc bola krásna a mohlo byť, to sa mi asi sníva,
že ranné zore by nás spolu pod perinkou prebrali.
Ale takto? Sen, predstava, či ilúzia a realita je vždy iná,
ktovie, možno to tak musí byť aby sme sa trestali.