Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

pondelok 27. marca 2017

Na vzduchovom vankúši

Sen to bol prinajmenšom zaujímavý. Dokonca tak zaujímavý, že som nad ním premýšľal cestou do práce. Možno preto, že som nedokázal identifikovať samotné posolstvo toho sna, alebo len zistenie, či vôbec o nejaké posolstvo išlo. Z istej knihy mám vedomosť, že všetko na svete sa deje dva krát. Prvý krát sa to deje v našom vnútornom svete, v našej mysli, akoby v našom súkromnom kine, kde sa nám v hlave premietajú na pomyslené plátno obrazy – môže to byť sen, alebo len bdelé uvažovanie, či už vedomé, alebo podvedomé – a potom sa to stane v skutočnosti, teda v tom vonkajšom svete. Niekedy si tú prvotnú skutočnosť - vlastne zatiaľ neskutočnosť, ale dokonalú predstavu - ani neuvedomíme, no vo chvíli, keď sa to stane v reálnom svete, sme prekvapení. Máme totiž pocit, akoby sme tento daný moment už zažili, čiže máme pocit Déjà vu.

Blúdil som známymi ulicami. Boli to ulice, ktoré som poznal z detstva. Boli to ulice z vtáčej persektívy, presnejšie z okna bytu na dvanástom podlaží, odkiaľ som sa na svet vtedy pozeral v časoch zamyslenia. Keď svietilo slnko alebo keď sa po skle naháňali kvapky dažďa. Tentokrát boli tie ulice osvetlené pouličnými, do oranžova zafarbenými lampami. Bola noc. Z toho okna som sa videl, ako sa po tých uliciach pohybujem. Nie nebol to beh a nebol to ani krok. Vznášal som sa ako na vzduchovom vankúši v tureckom sede a smer a rýchlosť určoval intenzívnymi náklonmi tela. Posúval som sa pomaly a rozvážne, akoby som si bol istý kam presne smerujem. Pochopil som, že veľa sa toho v tých uličkách za ten čas pomenilo. V jednej chvíli, keď som sa na chvíľu na rohu zastavil, som sa akoby presunul z okna do samého seba a keď som sa rozbehol, na kolenách som v meditačnej polohe viezol svojho kamaráta, ktorý sa mi stará o servisovanie môjho motorového vozidla. Ani neviem prečo, kedy a ako nasadol. Nerozprávali sme sa, akoby sme boli vopred dohodnutí a všetko bolo jasné. Vedel som, že mám zastaviť pri plote pred vchodom na školské ihrisko, ktoré tam už roky oddane stálo, aby mohlo slúžiť svojim žiakom. Zoskočil na svoje nohy, tľapol ma po ramene, usmial sa a zmizol za škrípajúcou bránkou.

Ešte stále som levitoval nad chodníkom, akoby som sa ho ani nechcel z nejakého mne neznámeho dôvodu dotknúť. Mal som výborný pocit, že som bol pre kamaráta užitočný. Na ulici nebolo nikoho. Nad obzorom už vstával deň. Oranžové svetlo strácalo na intenzite až v jednej chvíli celkom zhaslo. Ostalo úplné ticho. Možno niekto na chvíľu vypol svet. Vrátil som sa na roh, kde som si sadol na múrik, nohy položil na chodník, hlavu zakliesnil do dlaní a zatvoril oči.

Keď som oči otvoril, videl som vo vani jednu zo svojich kamarátok ako je po krk ponorená vo vode, z ktorej sa parilo. Pena jej na hladine chýbala, takže som videl všetko, čo ženy bežne pod oblečením ukrývajú. Musela sa tam ponoriť len pred chvíľou, pretože na chĺpkoch neoholeného rozkroku sa jej vytvárali malé bublinky. Vedela, že sa na ňu pozerám so záujmom a bolo jej to príjemné. Spokojne sa usmiala. Končeky jej havraních vlasov plávali okolo jej hlavy akoby ju chceli poštekliť. Bol to nádherný pohľad. Pohľad pre bohov. Rozhodne som sa ako bol ale necítil, no cítil som, že môžem pre ňu niečo spraviť a rovnako som cítil, že niečo potrebuje, no nevie to povedať. Bolo to ako nasávať do seba umenie vyvtorené na živom obraze dokonalého aktu.

Keď som sa nabažil tohoto nádherného pohľadu, znova som si uvedomil, že sedím na tom múriku, kde som si sadol včasne za rána. Tá žena s havraními vlasmi, tá moja už odetá kamarátka, mi sedela na kolenách a rukou ma objímala okolo krku. Usmievala sa ako predtým a ja som jej sľúbil, že ju odveziem. Chcel som ju odviezť. Na vzduchovom vankúši a v tureckom sede. Bola veľmi zvedavá a tak trpezlivo čakala, čo sa bude diať. Nech som sa však snažil ako som chcel, tak ten vztlak, ktorý ma predtým celú noc vozil po uliciach ako kráľa, ten vztlak neprichádzal. Nedokázal som si ho navodiť a udržať sa tak vo vzduchu ani ja sám, nieto, ešte naložený s takou krásnou osobou. Bol to veľmi frustrujúci pocit, avšak chápavosť akou sa prejavila, ma viac ako príjemne prekvapila. Napriek tomu, že ani jedno slovo z jej krásnych úst nevyšlo, povedala mi očami, že je niekedy dobré, ba až žiaduce, byť na chvíľu oboma nohami pevne na zemi. A keďže sa mi s nadľudskou prirodzenosťou odhalila nielen telom, ale i duchom ako jedna otvorená bytosť, nemal som najmenšej pochybnosti dôverovať jej naplno. Objala ma a odišla tým smerom, kde bola bránka na školský dvor. Obraz jej pevného zadku už iba doplnil fakt, že je krásna.

A podľa teórie, o ktorej som písal na začiatku článku, že sa všetko v živote deje dva krát, som celkom zvedavý, ako sa toto pretransformuje do môjho sveta reálne, kedy budem mať pocit toho úžasného Déjà vu.

(Obe postavy sú konkrétne a majú svoje mená, ktoré som zámerne v článku zamlčal.)