Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 11. apríla 2017

Egoista - ignorant

Dnes ráno, keď som zase cestoval "mojím" autobusom do práce, si ku mne prisadol šedivý, mierne krívajúci pán. Vídavam ho tam každé ráno. Priam ho očakávam, že nastúpi tam, kde zvyčajne nastupuje. Svoje miesto v autobuse má však celkom inde.

Ako som už bol písal v príbehu jedného autobusu, kde vačšina ľudí, ktorí takto jazdievajú pravidelne, majú svoje preferované miesto, po čase som si všimol, že niektoré veci sa zmenili. A naopak, niektorí si stále zarputile bránia svoj zvyk a naďalej vyhľadávajú svojím konzervatívnym prístupom to svoje miesto. Neboj, nejdem to porovnávať, len dnes, dnes mi ostalo smutno z istého mladého, korpulentného človeka, ktorý zvyčajne týmto autobusom v túto rannú hodinu nejazdieva.

Zachytil som totiž jeden moment, v ktorom mi ako na plátne súčasnosti účinkoval tento egoista - ingorant a jeden starší, šedivý, pravidelne týmto autobusom jazdiaci pán, ktorého som v minulom článku spomenul iba vo vete: "V tomto autobuse sa nachádza ešte mnoho iných, rutinne sa správajúcich ľudí, no netreba "boldovať" každého."

Vtedy som to ešte nevidel, no teraz už viem, že rutinou tohoto pána je neskutočná slušnosť a pokora. Keď som po prvý krát videl, ako pri nastupovaní cez prvé dvere pozdravil vodiča a potom kývnutím hlavy pozdravil každého, s kým sa jeho oči stretli, tak som sa v duchu pousmial. Bolo to ako vytrhnuté z kontextu súčasnosti. Kým ostatní mali hlavy sklonené a trpeli cestovanie, alebo len narýchlo dospávali prebdenú noc, tento pán si našiel svoje miesto a vždy sa bez ostychu rozhliadal. Akoby chcel zo seba všetko to pozitívne rozdať, porozprávať sa, akoby hľadal príležitosť byť niekomu užitočný, spraviť mu príjemný deň. A keď pršalo, nemal ani dáždnik. Aj napriek tomu, že sa na jeho zastávke nedalo nikam pred dažďom schovať. Vtedy nastúpil mokrý ako zmoknutá myš a aj tak bol usmiaty a stále sám sebou.

Dnes som si všimol, že na niektorej z jemu predošlej zastávke nastúpil do autobusu istý korpulentný mladík a vehementne sa rozbehol k voľnej dvojici sedadiel. To som ešte netušil, že to je "náš" ignorant z príbehu. Uvelebil sa svojím veľkým zadkom k oknu a aby toho nebolo málo, tak svoj nemalý batoh si položil vedľa seba na sedadlo. Povedané tromi slovami: "Zabral celé dvojsedadlo!". Ak by bol naozaj empatický, určite by svoj ruksak vzal na kolená ako brávajú mamičky svoje ratolesti.
V tomto momente sa mi v hlave spustila tichá sprcha otázok: "Kam si sadne ten pán, ktorý tam zvyčajne sedáva. Ako bude reagovať? Pozdraví ho ako to robieva vždy, keď si k niekomu prisadá? Pochopí to ten mladý korpulent a uvoľní sedadlo premiestnením ruksaku?"....
Nemal som odpovede na tieto otázky až do chvíle, keď som to všetko pochopil tak, ako bolo mojim očiam naservírované.

Prišla jeho zastávka. Pán nastúpil prednými dverami. Pozdravil šoféra i ľudí, ktorých mohol. Postavil sa k svojmu dvojsedadlu. Automaticky už nadvihoval svoju čiernu aktovku, akoby si ju už pripravoval, že si ju položí na kolená, keď si sadne, nadvihoval ľavú nohu.... a....

(Tento moment som videl ako v spomalenom filme.)

... a odrazu zbadal rozvalený batoh. Zastavil všetky pohyby. Iba hlavou sa natočil a pozrel tomu korpulentnému čudákovi priamo do tváre s prosebným výrazom, aby si ten batoh dal niekam inam, že on si ide sadnúť. Ten ignorant odvrátil tvár a pohľadom sa zaboril niekam za okennú tabuľu. Jeho výraz tváre akoby nahlas vravel "choď do riti dedo, nájdi si iné miesto!!!"

Ešte raz naznačil pokračujúci pohyb svojou aktovkou a zodvihnutou nohou, no keď definitívne pochopil, že tento neempatický egoista a ignorant ho určite nepustí si prisadnúť, smutne odišiel hľadať iné miesto. Už sa neusmieval ako zvyčajne.

Ja som svoju tašku mal už na kolenách a miesto bolo vedľa mňa voľné a tak si prisadol.
Bolo mi ho ľúto.

Od tej chvíle akosi prirodzene vo mne narastal akýsi druh nenávisti na takýchto ľudí a za tak krátky čas, akým bol zvyšok cesty - kým ignorant vystúpil - som ho stihol znenávidieť.

Dúfam, že ten pán si už zajtra na svoje miesto sadne a bude mať znovu na tvári ten svoj povzbudivý úsmev, ktorým vie spraviť pekný začiatok dňa tým, ktorí o ten úsmev stoja a aspoň v duchu ho chcú opätovať.