Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 12. septembra 2017

Hotel

Ten štvorhviezdičkový hotel má zvláštne nepríjemnú pyžmovú arómu prejdenú cez akýsi filter jemne nadrveného rozmarínu a tymiánu. Miestami sa neviem ubrániť pocitu, že bývam v zákristii. Je mi z tej vône ťažko. Ba priam až zle. Prvé raňajky mi kvôli nej ani nechutili tak ako som očakával. A to aj napriek tomu, že boli rozmanité a bohaté.

Vždy som sa v hoteloch tešil na raňajky. Práve pre ten rozmanitý výber v ponuke raňajkového bufetu a aj pre pocit, že si ich nemusím pripravovať sám. Dokonca som mohol po jedle len tak odísť od stola a všetko nechať tak. Moje omrvinky nekontroľovateľne, ale ležérne  porozvaľované po stole sa ani nepokúšali na mňa žmurknúť, aby som ich zhrnul k sebe. Už dávno rezignovali a čakali na svoj čas, keď tam zostanú celkom osamotené.  Užíval som si to ranné raňajkové prostredie a pri prežúvaní sledoval ľudí navôkol. Zároveň som podľa ich výzoru, či ich vystupovania, tipoval akou rečou po ránu prehovoria. Akosi som z týchto pocitov už vyrástol. Alebo ma už celkom dostala anhedónia?

Hlboko do noci sa tu ozývajú hlasy neidentifikovateľnej reči. Môžem len povedať, že ťažko je pri tom zaspávať, pretože v hlave mi podľa ich tónu a vyjadrovanej naliehavosti prelietajú zo strany na stranu myšlienky katastrofických scenárov, ktoré ma vlastne prevaľujú počas noci celého. Ku kvalite spánku mi veru tento fakt nepridáva. Mám pocit, že preležaná veľká a vysokomatracová posteľ môže za takmer pravidelné budenie o pol tretej nad ránom. Inak úzky priestor v cudzom prostredí, kedy sa po otvorení očí musíš v pár sekundách zorientovať, kde vlastne si.

Tento hotel na mňa akosi pôsobí prílišnou, ba priam až umelo naháňanou snahou byť profesionálny. Podľa mojich pocitov mu to celkom nejde. Keď už som spomínal tie raňajky... vezmú ti napríklad  tanier spod ruky skôr, než si tam odložíš vidličku, pretože na ňom čašník videl zopár škrupín od olúpaného vajca. Na ostatné smetie si potom musíš vziať tanier druhý. Alebo... na izbe som našiel na zemi trpezlivo ležať polovicu arašidu, ktorý ani nebol zakopnutý pod posteľou. O tom, že vysávanie nemajú v pravidelných intervaloch ma v noci pri zažnutej lampe presvedčili priam splašene sa pohybujúce malé asi centimetrové hadíkoidné kobercové bielolesklké chrobáčiky, ktoré sa rýchlo snažili ukryť pred svetlom a takým guliverom akým som bol pre nich v tej chvíli ja.

Minibar nechladí celú dobu, čo tu bývam. Nie, nie som debil. Bol v zástrčke a nejaká mini rosa sa na plechovkách váľala. Ani pohyb regulátora nezabral. Riskovať konzumáciu rozhodne nebudem. V kúpeľni mi došiel mini sprchovací gel, no nik ho za posledné dva dni nedoplnil. Toaletný papier doplnili, no tentorkát nespravili na jeho konci šípku ako tomu bolo každý deň doposiaľ. Bola to nová rolka, neodlepená a navyše opačne nasadená, takže tú ich skvelú šípku by ani vidieť nebolo, pretože by bola schovaná vzadu. Jednoducho hranie sa na profesionálov s nedôsledným personálom? To asi nepôjde.

Na stole varná konvica, šálka, dva sáčkové čaje s vyblednutou potlačou a cukor v papierových oválnych sáčkoch tvrdý ako štolverk, takže netuším jeho vek. Riskol som ale výber medzi sáčkovým ovocným a zeleným čajom. Samozrejme bez cukru. Zalial som si horúcou vodou z pripravenej kanvice ovocný čaj. Páchol starobou, nedal sa piť a musel som ho vyliať.

Na tretí deň som si ráno chcel pozrieť - ako zvyčajne - predpoveď počasia pre danú lokalitu, lenže  pripojenie na internet vôbec nefungovalo. Vyskúšal som teda reštartovať svoj mobil, veď som predsa debil, tak bude chyba určite u mňa, no ani po opätovnom pripojení som externý svet dát nevidel. Aby som vylúčil problém so svojim mobilom, odpojil som wifi router, ktorý len tak visel na kábloch spod malého televízora zavesenom na stene a skúsil sa pripojiť cez svoje dáta. Úspešne! To znamená, že hotel je od internetu odpojený.

Mladý recepčný na moju otázku, či náhodou nemajú problém s pripojením na internet odpovedal celkom zábavne: "No právě, on nejede v celým hotelu a já s tím teď nic neudělám. Je jěště brzy." Tak mu vravím, že nech skúsia reštartovať router, že by to možno pomohlo. "Ale to já neumím, Nevíte to náhodou dát do pořádku vy? Jestli jo, tak to klidně udělejte". S úsmevom som ukončil hovor a schválne...skúsil som. Zistil som si IP adresu, ktorú mi ich wifi sieť pridelila a dedukciou som sa s predpokladaným neúspechom skúsil pripojiť na ich router.

S prekvapením som takmer zakričal: "Wuala! Som tam!" Celú konfiguráciu hotelového internetu som mal teraz na mojej obrazovke v mobile. Mohol som všetko - reštartovať router, poodpájať hotelových hostí, kompletne prekonfigurovať nastavenia hotelovej siete, nastaviť si vzdialenú správu, aby som sa mohol do hotela pripojiť kedykoľvek, ale nespravil som to. Načo? Moja morálka mi to jednoducho nedovolila. Zase tu ale zapracovala nedôsledosť hotela. Administrátor sa z konfiguračnej obrazovky routera "IBA" neodhlásil.  Čo na to povedať? A potom sa čudujú...

Bol som rád, že môj týždeň pobytu sa skončil. Keď však odhliadnem od vyššie napísaného, tak týždenný samotársky pobyt v Prahe nebol až taký zlý. Človek si aspoň uprace svoje myšlienky do akceptovateľnej formy.