Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

štvrtok 2. novembra 2017

Na moste k mŕtvym

Davy ľudí parkujúcich pri miestach pokoja. Oprášené hroby. Mimoriadne pristavené kontajnery už takmer plné popadaným lístim a zbytkami kahancov dohorených sviečok. Vo veľa prípadoch i rok usušené kvety sa vrstvia v rohu kontajnera ako subtílne znaky zabudnutia a spomienky zároveň. Zapálené sviece akoby zrkadlia nočnú oblohu posiatu hviezdami a ticho. Len šepot ľudí prejavujúcich úctu k tým, ktorí nás opustili a prešli na druhý breh. Modliac sa stojíš do svojich spomienok zahĺbený pri hrobe, akoby si stál na moste, ktorý vedie k mŕtvym. Na moste, odkiaľ sa pozerá smerom hore aj keď oči smerujú pokorne smerom k náhrobnému kameňu, smerom dolu...

Nerozumiem však jednému. Prečo by si si mal pripomínať deň Spomienky na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky práve v dni po dni, kedy Sviatok všetkých svätých v podstate nariadila katolícka cirkev a štát vyhlásil za štátny sviatok? Celý rok si akože nemáš spomenúť na tých, čo nás museli opustiť? Veď spravme masovku, vtedy sa najlepšie pohybuje medzi klobúkovými vodičmi, teda tými, ktorí sadnú za volant len vo sviatok, kedy sa nosí ich sviatočný, neslávnostným prachom zapadaný klobúk. Vtedy sa aj najlepšie parkuje pri cintorínoch, veď tie majú predsa tiež vybudované veľké parkoviská, ako pri rýchlo rastúcich nákupných centrách. Odpusť mi môj sarkazmus, ale vážne toto nechápem.


Most k mŕtvym prejdú iba duše. To je jasné. Noha živá neprejde. Na zemi ostávajú len ich pozostatky (konieckoncov veľmi výstižné slovo), ktoré spadnú z mosta, pretože duša človeka sa tu oddelí a zbaví sa ich. Ako živý sa ďalej nadostaneš, ale ak zatvoríš oči, môžeš sa presunúť kam len chceš. Aj za most. A nielen v deň určený cirvkou.

Myseľ je predsa slobodná a tá vie putovať svetom kedykoľvek, kamkoľvek a hlavne s kýmkoľvek. Živými, či mŕtvymi. A preto si rád spomínam na ľudí, ktorých som mal rád a už nie sú s nami, kedykoľvek. Vždy, keď mám chuť. A nielen jeden krát do roka, kedy všetci očakávajú, že pôjdem oprášiť hrobové miesto, ktoré v podstate s Dušičkami nemá takmer nič spoločné. Ešteže nebývam na dedine, kde by si sa ľahko mohol stať terčom k osočovaniu len preto, že si neprišiel očistiť hrobové miesto svojho blížneho od popadaného jesenného lístia, že si neprišiel vymeniť kvety vo váze a zapáliť nové sviečky, že sa jednoducho nestaráš tak, aby to bolo vidieť pre iných. Veď o to tu predsa nejde. Sviečka horí aj doma pre toho, pre koho ju zapáliš a veríš tomu, že tento rituál si svoju dušu za mostom nájde. Alebo je to celé inak? Nechám si to kľudne vysvetliť, ak sa mýlim...

Každopádne česť ich pamiatke a veľká vďaka za chvíle, keď tu s nami ešte boli.