Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

utorok 19. decembra 2017

Musí priznať, že je sacharofil

Sladkých vecí sa veru nebojí, rozhodne preto nikdy nebol sacharofobik. Vždy si totiž doprial čokoľvek sladké a v akomkoľvek množstve. Aj jeho hovno muselo byť z toľkej dávky cukru sladké! Jeho telo si s tým doposiaľ vždy poradilo, tak prečo by to malo byť teraz inak? Takto sa presviedčal a presviedčal a hlavu si z toho nerobil. Až do istej chvíle, kedy si to uvedomil, kým naozaj je.

No do prdele, čas a vek mu zariadili takú divnú kombináciu faktorov, že si to s hrôzou uvedomil a následne si to už musel aj priznať, že je - a to bez debaty - závislý na cukre. Prišiel na to v stavoch, keď mu bolo už tak blbo, že nevedel takmer nič zjesť. Postupne vylučoval zo stravy všetko možné aby zistil, kde by mohol byť problém. Až prišlo na lámanie chleba. Cukor sa stal hlavným hrdinom jeho príbehu.

Po akomkoľvek obede sa mu telo odcudzilo, bolelo, triasol sa mu žalúdok, oblieval ho pot a vôbec, bol akýsi celý nesvoj. Pripisoval to obyčajnej "postgastrálnej demencii" - takýto výraz mu prepožičali kolegovia z práce a jemu sa tak zapáčil, že ho používa dodnes. Je to vlastne stav, keď je človek najedený a jeho telo vydáva omnoho viac energie na trávenie a peristaltiku ako na samotnú chuť žiť, či robiť akékoľvek činnosti. Pekná výhovorka, že sa mu nechcelo nič robiť, však? Ani energia zo skonzumovaných dezertov po obede tu nezaberala, pretože mu bolo zle ešte viac. 

"Naše telo zaobchádza s cukrom rovnako ako s alkoholom a inými toxínmi, preto môže takisto poškodiť pečeň a iné orgány.“- tvrdí nekompromisne odborník na detskú obezitu Robert Lustig z Kalifornskej univerzity v San Franciscu.

Cukor ho pravdepodobne takto dáva "dole", rovnako ako ho dával dolu nikotín, keď ešte stiahol krabičku denne. Lenže od fajčenia si odvykol, dokázal to a je na seba hrdý, že už viac ako 4 roky nefajčí. Problém je ale v tom, že odvyknúť si od cukru je rovnako ťažké, ak nie ťažšie, ako zložiť cigaretu. Mnohí sa totiž vzdávajú boja proti cukru, rovnako ako on, práve kvôli abstinenčným príznakom.

Cukor totiž stimuluje rovnaké oblasti mozgu ako tie, ktoré sú spájané so závislosťami na nikotíne alebo iných drogách. Závislosť na cukre sa preto prejavuje rovnako ako iné závislosti. Má tak psychickú ako aj fyzickú stránku. Akýkoľvek prísun cukru do krvi má za následok rad chemických a hormonálnych zmien, ktoré vedú k produkcii neurotransmiteru - serotonínu. Serotonín, teda hormón šťastia, sa totiž v centrálnom nervovom systéme podieľa na procesoch, ktoré ovplyvňujú náladu. Jeho nedostatok spôsobuje zníženie prenosu nervových vzruchov, a má tak na svedomí zmeny nálady, depresiu, podráždenosť, prípadne agresivitu alebo poruchy spánku a to sú práve tie nepríjemné abstinenčné príznaky pri odvykaní od cukru.

A tak si postupne uvedomil, že všetky tie príznaky, ktoré ho upozorňovali na to, že s cukrom má evidentne problém ako neovládnuteľná túžba po sladkom jedle, strata sebaovládania, teda kontroly nad konzumáciou sladkého, či fakt, že jedol omnoho viac ako pôvodne i zámerne plánoval, jednoducho ignoroval.

Ten závislý pán už niekoľko krát skúsil vynechávať jednoduché cukry zo svojho jedálnička (snaha zbaviť sa tak ďaľšej radosti zo života). Príznaky sa samozrejme dostavili a žiaľ, nezvládol ich. Znova a znova sa z neho stal salkár, sacharofil, čokofil... no proste závislák a keď cíti, že je tých jednoduchých cukrov zase veľa, snaží sa s nimi skoncovať. Začne úplne nový boj. Dúfanie, očakávanie, zlyhanie... atď. Presne tak, ako to robil, keď prestával fajčiť. Až kým sa mu to definitívne podarilo.

Idú vianoce a bude to zase ťažké. Pokušenie bude silné, pretože tým závislým pánom, o ktorom tu píšem a ktorý si musel priznať, že je sacharofil, som vlastne ja sám.

Prajem Vám príjemné prežitie Vianočných sviatkov.