Motto

"Mlčení vždy neznamená souhlas. Někdy to znamená, že jsme příliš unavení vysvětlováním lidem, kteří se to ani nesnaží pochopit."

streda 10. októbra 2018

Keď blíži sa večer

Kdeže jest to lásky zrenie s vráskami na tvári úprimnej keď blíži sa večer...? Keď ponurá obloha hviezdy rozsypáva?
Kam naša láska chodí žúrovať, keď jej treba najviac? Keď na dno vidno je? A prečo nohy sú v oťažiach upnuté, keď výjsť s nimi na ďaľší schod jest potrebné ni nevyhnutným krokom?

"Prúdiť pohľadom medzi hviezdami je ako prechádzať sa vo vlastnej duši."

Keď v šeru dívam sa do diaľky... tam neostré sú rysy... sťaby horúci vzduch ich rozmazával svojou silou všetkého, čo do cesty mu vstane. Tma blíži sa a moje oči ni s optikou obtiažne už slúžia. Len viečka únavou takmer ledva hatia kvapky, čo snahou vznikli tam..., tam niekde vo vnútri, z útrob duše ranenej vytekajúc. Do pier zažiera sa úzkosť, až rozhryznuté zubom krvácajúc smútia. Tá úzkosť lomcuje tak telom, čoby na dôstojníka povel a žiaľ, ten odmietnuť nejde. Byť submisívny jest cesta, zozbierať sily a s úprkom ukázať chrbát, aby utrel si slzu a vykročil preč.

Víťaz je len jeden. Keď blíži sa večer, šerotou zakrývam vyprahnutú prázdnotu, čo vyrástla na záhrade našej lásky a čakajúc na tmu zbieram zoschnuté jej plody zo zeme. Keď hádžem ich do studne, rozčerím čiernu tmu, v ktorej odrazom sa hviezdy ledabolo váľali...

Už zase je večer... a potom tma, ten víťaz...